Koľko len radosti sa nám dostalo tento týždeň!
Aj keď zo začiatku som ju nijako nepociťovala, vedela som, že po čase to určite vypukne.
Vždy to tak je, najlepšie príde pred koncom. Aj teraz to tak bolo. Moja radosť vypukla v stredu, keď som bola pomazaná, aby som sa stala nositeľkou radosti. Moje srdce plesalo v radosti a pery sa odmietali prestať usmievať.
Ale tento týždeň mi dal aj niečo iné – dôležitejšie.
Dostalo sa mi poznania, ktoré som potrebovala. Potrebovala som kone
ne pochopiť, že to, čo cítim, nemá nič spoločné s tým, či ma Boh miluje. Už dávno mi vraveli, že On je som mnou vždy, aj vtedy, keď sa cítim sama a nepokojná. Je v mojom srdci doma a ja si to len potrebujem uvedomiť a poriadne zapamätať. To, či je On so mnou nemá nič spoločné s tým, ako sa cítim.
A veľmi Mu ďakujem za to, že témou tohtoročnej púte bola práve Misionári radosti. Presne tieto prednášky som potrebovala počuť. Potrebovala som počuť, že radosť nie je pocit, ale štýl života. Teraz už nikdy nebudem môcť povedať, že necítim radosť. Pretože ja som sa rozhodla cítiť ju a už verím, že mi toto rozhodnutie zostane.
Táto púť, tento týždeň mi vlial veľa nádeje. Nádeje, že radosť s nami môže byť v každej chvíli a že sa nemusím báť, že ju stratím ani vtedy, keď moje oči budú plakať. Boh je radosť a On je so mnou vždy.
Teda aj radosť so mnou bude stále.
Lýdia Viktorová
