List bratom a sestrám augustiniánskej rehole pri príležitosti 500. výročia od začiatku luteránskej reformy
Možno trochu obmedzeným spôsobom sa datuje začiatok Reformy verejným vystavením 95 téz o odpustkoch, ktoré Martin Luther urobil vo Wittenbergu 31. októbra 1517. Každopádne niet pochýb o tom, že Luther spôsobil opravdivú náboženskú krízu, ktorá znamenala zlom v západnom kresťanstve a položila základy nie sekularizmu, ale sekularizácii a zrodu novej Európy. Tieto tézy implikovali tiež zmenu chápania seba samého. Vtedy zmenil aj svoje meno a z Luder prešiel k podpisovaniu sa Eleutherios (slobodný) – počas istého obdobia – a nakoniec Luther.
Jeho silná osobnosť, bohatá a pôsobivá vo svojich protikladoch, nová teológia, ktorú rozvinul, dôsledky revolúcie, ktorú spustil, robia z neho jednu z rozhodujúcich postáv celosvetových dejín a kresťanstva. Môžeme tvrdiť, že existuje doba pred a po Lutherovi.
Nemôžeme zabudnúť, že Martin Luther (1483 – 1546) bol augustinián. Vstúpil do našej rehole a bol členom rehoľnej kongregácie Saska. Patril najprv do komunity v Erfurte a potom vo Wittenbergu. Dostal rôzne riadiace úlohy: viceprior a regent štúdií (1512 – 1515), potom provinciálny vikár v Thuringu a Meissene (1515 – 1518). Tieto úlohy vykonával zodpovedne a múdro, robil rozhodnutia, keď boli nutné, nebol nevšímavý k ťažkostiam, hľadal spoločné dobro. Bol známym profesorom, doktorom teológie a váženým kazateľom, javil veľkú ochotu poslúžiť, keď bol o to požiadaný, ako sa to stalo v jednej internej záležitosti, ktorá ho priviedla do Ríma v rokoch 1511 – 1512. Všetky zdroje ozrejmujú, že to bol brat zbožný, svedomitý a horlivý. Až do 1521 sa zvykol podpisovať „Martin Luther, augustinián“ a nosil rehoľný habit až do roku 1524 a až do smrti si zachoval mnoho zo života rehoľného brata, čo sa týka zbožnosti a správania sa.
Je pravda, že Luther nielen zanechal rehoľu, ale že sa mu sprotivil aj rehoľný život, odmietal praktiky askézy a zbožnosti, recitovanie breviára a iné povinnosti, radikálne pretvoril sakramentálnu teológiu, odsúdil sľuby a podporoval ich zanechanie a masový odchod zasvätených. Škoda spôsobená reholi a rehoľnému životu v Nemecku bola obrovská. Luther bol určitý čas naším spolubratom a zdieľal našu charizmu, ale on sám sa postavil mimo rehoľu svojimi rozhodnutiami a iniciatívami.
Rehoľa svätého Augustína, do ktorej Luther patril, nemá dôvod, aby oslavovala 500 rokov od začiatku Reformy, ale zaiste si ich pripomína. A robíme to pokojne, poukazujeme na pozitívne aspekty, ktoré z toho vzišli: valorizácia jedinca, väčšia dôvera v Boha, centrálne postavenie Písma, priblíženie liturgie ľudu, rozvoj citu spoločenstva, zdravá laickosť, nutnosť reformy chápanej ako návrat k podstatnému. Čo sa môže Katolícka cirkev učiť od luteránskej tradície? Pápež František odpovedá takto: „Dve slová mi prichádzajú na myseľ: reforma a Písmo.“[1] Gesto obnovy pre Cirkev, ktorá je semper reformanda, a voľba dať do rúk ľudu Božie slovo. Musíme sa tiež učiť vyhnúť tomu, aby to, čo by malo byť procesom reformy a oživenia celej Cirkvi, degenerovalo do stavu oddelenia a rozkolu, a tomu, aby zblíženie so Svätým písmom vyústilo do subjektivizmu. Preto podľa luteránskeho teológa Wolfharta Pannenberga „rozdelenie Cirkvi v 16. storočí nemôžeme vnímať ako úspech Reformácie, ale len ako prejav jej dočasného zlyhania. Reformácia mierila k obnoveniu celej Cirkvi, v zameraní na jej biblický pôvod“.[2] Okrem toho môžeme povedať, že schizma Cirkvi je výrazom zlyhania celej Cirkvi.
Dnes pri spomienke na postavu Martina Luthera sa pozastavujeme pri človeku hlbokých náboženských intuícií, ohlasovateľovi a kazateľovi Božieho slova, pri jeho nápaditosti a tvorivosti, jeho nezvyčajnej schopnosti pracovať, pri spôsobe, ako použil tlač a pokrok doby v službe komunikácie, pri jeho hlbokej zbožnosti. „Všetci sme žobrajúci, hoc est verum,“ napísal 16. februára 1546, dva dni pred smrťou.[3] Bol úprimným kresťanom a mužom modlitby, dobrým manželom a otcom rodiny, jednoduchým a pohostinným priateľom, starostlivým vodcom ľudí, ktorí u neho hľadali radu. Srdečnej povahy, komunikatívny, napriek starostiam i chorobám, ktoré ho zasiahli, bol príkladom domácich čností. Treba pripomenúť tiež jeho vnútorné zápasy s úzkosťami a pokušeniami, jeho priamu formu vyjadrovania, otvorenosť duše a dôverný spôsob zdieľania s tými, čo mu boli blízki, jeho duchovnú citlivosť.
Napriek tomu nemôžeme sa vyhnúť rozprávaniu o ďalšom málo lichotivom aspekte: o tom, ktorý sa vzťahuje na jeho netolerantnosť. Tvrdohlavý a nepoddajný, vášnivý a prudký, Luther používal hryzavé výrazy proti tým, čo mu oponovali, dochádzajúc až k urážkam a hrubosti. Často sa javil tvrdý a útočný, prichádzajúc až ku osočovaniu. Vyvolený Bohom, „prorok posledných čias“[4], bol presvedčený o svojej pravde, a tak odpovedal agresívnymi výrazmi na každý nesúhlas. Pre neho nebolo možné niečo odvolať, pretože nepripúšťal možnosť chyby či omylu. Je príznačná jeho fixácia na pápeža, ktorá sa vyvinula od úctivej poslušnosti po odpor a zošklivenie, až po vyústenie do nenávisti v jeho posledných rokoch. Sú naozaj smutné a prehnané jeho urážky a jeho útoky na rímsku Cirkev (na pápežencov podľa jeho svojskej terminológie). Čítanie týchto textov nás napĺňa bolesťou. Dnes, vďaka Bohu, sa časy zmenili: medzi luteránmi a katolíkmi nielenže sú srdečné vzťahy, ale na ceste ekumenizmu sa došlo k styčným bodom, ako Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, podpísané v roku 1999, ku ktorej sa nedávno pripojil Svetový zväz reformovaných cirkví.
Čo sa týka jeho myslenia, javí sa nemožné vyložiť ho tu, ani keby sme ho sumarizovali. Poviem len, že Luther prejavil svojou nedôverou k rozumu a odmietnutím filozofie averziu ku scholastike, aristotelizmu, k príliš štrukturalizovaným teologickým systémom, hrám intelektu, klasifikáciám, sofizmom, školským subtílnostiam. Luther tvrdil, že toto všetko nás odďaľuje od stretnutia s Kristom a bráni pravej viere, ktorá sa zakladá na Písme, na slove. Boh nie je filozofická hypotéza, ale zjavuje sa nám a hovorí v Kristovi. Preto je potrebná väčšia jednoduchosť, zanechanie strojenosti, aby sme šli ku zdroju a umožnili stretnutie. A požaduje tiež priblížiť Božie slovo ľudu, uľahčiť mu kontakt a jeho osobnú asimiláciu. Z týchto základov môžeme pochopiť že Luther venoval veľa času a pozornosti prekladu a výkladu Svätého písma a kázaniu. Preukázal výbornú znalosť rodného jazyka. Jeho preklad Biblie má fundamentálnu dôležitosť, tak v zmysle pastoračnom, ako aj v zmysle filologickom. Luther mal rozhodujúcu úlohu v lexikálnej voľbe a v štýle, v ktorom sa odráža živosť a spontánnosť hovoreného jazyka. Je obnoviteľom jazyka, ktorý dotuje veľkou presnosťou a realizmom do tej miery, že je považovaný za rozhodujúceho činiteľa pri zjednotení nemeckého jazyka a pri ustanovení modernej nemčiny. Bol uznávaným kazateľom, jeho kázne sa stretávali stále s obrovskou odozvou a boli jednoduchého štýlu, konkrétne a didaktické a veľmi praktické. Hovoril s hlbokým presvedčením, sústredený na to, čo hovoril, bez strácania sa v gestikulácii či teatrálnosti, ale používal ľudové výroky a modizmy. Bol „duchovným z Wittenbergu“[5], vynikajúcim kazateľom a prenášateľom Božieho slova.
Ďalším podstatným bodom jeho myslenia, v augustiniánskej línii, je realita milosti, ktorá sa vzťahuje hlavne na ospravedlnenie v tomto svete, kde triumfuje ľahostajnosť, v ktorom sa žije, akoby Boh neexistoval, v ktorom sa Boh redukuje na nejaký pojem alebo na nejaký zákon. Luther nás privádza k Bohu zjavenom v Kristovi, ktorý je Láska a ktorý sa konkretizuje v láske. Centrom jeho života a jeho úvah bola nepochybne otázka Boha. Od mladosti sa zaoberal mučivou otázkou spásy a našiel uspokojenie a radosť v základe ospravedlnenia z viery (porov. Rim 1, 17). Takže Božia spravodlivosť nemá byť chápaná v aktívnom alebo pomstivom zmysle (spravodlivý Boh, ktorý trestá hriešnikov), ale v zmysle pasívnom alebo ospravedlňujúcom (Boh, ktorí nás robí spravodlivými a daruje nám posvätenie). Nie sú to skutky, akokoľvek dobré by boli, ktoré nám môžu získať spásu, ale je to dôvera v Krista, jediného Vykupiteľa, ktorá sa nám udeľuje vo viere. Solus Christus, soli Deo gloria. Hrozivý Boh sa mení na Otca milosrdenstva a trestajúci Kristus v jediného Spasiteľa skrze kríž. Luther cíti neschopnosť ľudského úsilia bez milosti, ale radikalizuje túto doktrínu a privádza ju do extrému. Pre neho je nemožné, aby ľudská bytosť mohla aktívne spolupracovať na svojej spáse, pretože hriech pretrváva, ale pre Kristove zásluhy sa nám nepripočítava.
Sola scriptura, sola gratia, sola fede. Dôsledky luteránskeho vnímania priviedli k popieraniu slobodnej vôle, k zmene učenia o sviatostiach, k odmietnutiu omše ako obety, k popieraniu služobného kňazstva, k znehodnocovaniu cirkevného magistéria a hierarchie, k démonizácii pápežstva. Napriek tomu Luther bol zarážajúco servilný voči protestantským kniežatám a prejavil sa ako zapálený obhajca legitímneho spoločenského a politického poriadku, aj za veľkú cenu. Jeho postoj k sedliackej vojne (1524 – 1525) je toho príkladom a tvorí jednu z najdiskutovanejších charakteristík reformátora. Tými sú aj ďalšie dva aspekty, prítomné v Lutherovi, ktoré vrhli čierne tiene na dejiny posledných storočí: nacionalizmus a antisemitizmus.
Lutherova postava sa nedá ľahko vysvetliť, ale je zaiste fascinujúca. Je plná kontrastov, ktoré sťažujú objektívnosť a vyváženosť, ale ponúka ohromne inovatívne črty a je nepochybne veľmi aktuálna. Hoci prešlo už päť storočí, neustále vyvoláva krajné reakcie: sympatiu, alebo vášnivý odpor. A v našom augustiniánskom prostredí, žiaľ, zostáva ešte neznámy. V reholi potrebujeme špecialistov na Luthera, tak na poli historickom ako aj teologickom. Dúfam, že táto spomienka na luteránsku reformu bude výzvou a podnetom ku štúdiám v tomto smere.
Som vďačný za prejavený záujem a za iniciatívy podniknuté v rôznych oblastiach rehole, predovšetkým na poli akademickom, organizovaním kongresov, študijných dní a vydávaním publikácií. Generálna rada sa zapojila v tomto smere podporou zorganizovania kongresu s názvom Luther a reforma: sv. Augustín a rehoľa augustiniánov, ktorý sa bude konať v Ríme od 9. do 11. novembra. Dúfam, že je to dobrý východiskový bod.
Prajem si zakončiť prenikavou reflexiou pápeža Benedikta XVI., ktorú mal v Augustinerkloster v Erfurte, počas cesty v Nemecku: „Teológia pre neho nebola akademickou záležitosťou, ale vnútorným bojom so sebou samým, bojom, v ktorom išlo o Boha, bojom s Bohom. ‚Ako je možný Boh, ktorý je milosrdný?‘ Vždy nanovo ma zasahuje fakt, že práve táto otázka bola hybnou silou celej jeho cesty. Kto dnes, dokonca i medzi kresťanmi, rieši niečo podobné? Čo znamená otázka o Bohu v našom živote? V našom hlásaní? Pre väčšinu ľudí, i medzi kresťanmi, sa Boh v konečnom dôsledku nezaujíma o naše hriechy a naše činnosti. Pretože on predsa vie, že sme všetci iba ľudia (telesní). Pokiaľ dnes ešte veríme v Boží súd, že existuje druhý breh a takmer všetci predpokladáme, že Boh v skutočnosti musí byť veľkorysý, že nakoniec vo svojom milosrdenstve nám odpustí naše malé nedostatky. Sú ale naše nedostatky skutočne také malé? Či nie je svet ničený kvôli korupcii veľkých, ale tiež malých, ktorí myslia iba na svoj vlastný prospech? Nie je snáď devastovaný mocou drog, ktoré sú udržované na jednej strane túžbou po živote a peniazoch a na druhej strane lačnosťou po pôžitku u tých ľudí, ktorí im prepadli? Nie je snáď svet ohrozený narastajúcim sklonom k násiliu, ktoré sa nezriedka maskuje zdanlivou religiozitou? Mohli by hlad a chudoba devastovať do takej miery celé oblasti sveta, keby v nás Božia láska, počínajúc láskou k blížnemu a k Božím tvorom, k ľuďom, bola živšia? V otázkach týmto smerom by sa dalo pokračovať. Nie, zlo nie je gigantom. Nemohlo by byť tak silné, keby sme my kládli Boha skutočne do stredu svojho života. Otázka: Aká je Božia pozícia vo vzťahu k mne, ako stojím ja pred Bohom? – táto pálčivá otázka Martina Luthera by sa mala znovu stať – iste novým spôsobom – tiež našou otázkou. Myslím, že toto je prvý apel, ktorý by sme mali cítiť pri stretnutí s Martinom Lutherom.“[6]
Nech nás naša Pani milosti sprevádza svojou láskou.
V Ríme, 28. septembra 2017
Alejandro Moral Antón
Generálny prior Rehole sv. Augustína
preklad: Miroslav Zárik, Juraj Pigula
Zdroj: www.augustinians.net
Foto: wikipedia;
[1] Porov. Interview s pápežom Františkom z príležitosti apoštolskej cesty do Švédska, La Civiltà Cattolica 2016 – IV, 313 – 324.
[2] W. Pannenberg, Die Augsburger Konfession und die Einheit der Kirche, Ökumenische Rundschau 28 (1979), 113.
[3] Porov. M. Luther, Weimarer Ausgabe (WA) 48, 241.
[4] Porov. Tischreden (WATr) 5, 23,27-24,6.
[5] Porov. WA 10, 2.
[6] Príhovor Benedikta XVI. počas stretnutia so zástupcami Rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku, Erfurt 23. septembra 2011.
