História

Toskánsky pôvod Rehole sv. Augustína

Úvaha medzinárodnej augustiniánskej komunity zo San Gimignano v Toskánsku (Taliansko).

„Spievajte Pánovi pieseň novú“ (Ž 149,1). Zakaždým, keď myslím na počiatky Rehole sv. Augustína (vec, ktorá sa mi stáva často žijúc v tomto antickom kláštore v San Gimignano), napadne ma tento verš zo žalmu, ktorý odráža pravdepodobne to, čo bolo v prevažnej miere stavom duše v tej dobe. V rozličných momentoch histórie nejakej rehoľnej rodiny akoby bolo počuť zaznieť hudbu.

Raz sv. Augustín povedal, že kto vie milovať nový život, vie spievať pieseň novú (Reč 34,1), a doplnil, že pieseň je nová, pretože ten kto spieva, je novým človekom, obnoveným v Kristovi. Čo bolo teda nového v týchto ľuďoch a v ich speve, keď v 13. storočí dali vznik novému rehoľnému spoločenstvu? A aký to bol zázrak, ktorý Kristus uskutočnil v ich vnútri? Niektoré úvahy vyvstávajú spontánne, ale najprv sa pozrime nakrátko do histórie.

Sú tu dve udalosti, ktoré sa stali v priebehu jednej desiatky rokov, a môžeme ich považovať za základ zrodu Rehole sv. Augustína.

Bula Incumbit nobis pápeža Inocenta IV, 16. december 1243

Prvú predstavuje tzv. Malé zjednotenie z roku 1244, nazýva sa aj zjednotenie „eremitov“. Rok predtým pápež Inocent IV. vyzval k zjednoteniu 61 komunít eremitov (pustovníkov), ktoré sa nachádzali v oblasti miest Lucca, Pisa a Siena. Inocent IV. chcel, aby títo eremiti (pustovníci) vytvorili nové rehoľné spoločenstvo a prijali regulu a spôsob mníšskeho života sv. Augustína. Nasledujúci rok už slávili Kapitulu založenia, čím dali vznik Rehole eremitov sv. Augustína v Toskánsku (Taliansko).

Pomenovanie eremita (pustovník) v tej dobe neoznačovalo život na samote, ale skôr život v ústraní, často v rámci nejakej komunity. V 12. a 13. storočí boli tieto „pustovnícke“ osídlenia veľmi rozšírené a boli sústredené v lesoch, na vrchoch kopcov a v izolovanejších kotlinách európskeho kontinentu.

K tomu ako bol organizovaný tento nový rád, nemáme bohužiaľ mnoho informácií. Ale akokoľvek by boli skromné tieto informácie, je isté, že ich muselo viesť veľké nadšenie, ak berieme do úvahy fakt rýchleho rozšírenia rehole a to aj mimo oblasti Toskánska a dokonca až za hranice Álp. Najstaršia historická informácia o založení augustiniánskeho kláštora v anglosaskej oblasti pochádza z roku 1248, teda iba štyri roky po zjednotení (vzniku prvotnej rehole), v mestečku Clare neďaleko Cambridge (Veľká Británia).

Priorát Clare, Veľká Británia

Duch novej rehole bol prirodzene kontemplatívny, tak ako bol samotný eremitný (pustovnícky) život, ktorý jej predchádzal. Pripojilo sa však k tomu nové a odlišné zameranie, dané augustiniánskou regulou. K predchádzajúcemu životu modlitby a pokánia Augustín pripájal rozlišujúci znak bratskej lásky: „Predovšetkým žite spolu vo vzájomnej harmónii ako jedna duša a jedno srdce, kráčajúc k Bohu“ (Regula 1,2). Súčasne s týmto sa postupne pridala ďalšia zmena: rehoľa pomaly začala vstupovať do vnútra mestských osídlení. Pustovnícky život začal byť menej zdôrazňovaný, a to v zmysle menšej prísnosti a ukazoval znaky vývoja smerom k svojmu širšiemu vyjadreniu, hoci väčšia časť členov pokračovala ešte v živote na osamelých miestach.

Druhá zakladajúca udalosť rehole je reprezentovaná Veľkým zjednotením z roku 1256. S vyhlásením pápežskej buly Licet Ecclesiae catholicae, zo strany pápeža Inocenta IV., sa veci radikálne menili a Rehoľa eremitov sv. Augustína sa stáva žobravou rehoľou. Rozšírenosť žobravých spoločenstiev, ku ktorým sa augustiniáni pripojili, predstavovala odpoveď revolučného typu na situáciu, taktiež revolučnú, ktorá sa začala vyvíjať v Európe. Život začal naberať na obrátkach a to ako v oblasti obchodu, tak v samotnej spoločnosti. Mestské centrá sa znásobovali a prekypovali aktivitou, populácia rapídne narastala a bola citeľná potreba po novej forme evanjelizácie. V tej istej dobe sa zrodili aj iné rehole, ako rehoľa dominikánov a františkánov, ktoré mali životný štýl bližší smerom k ľuďom a k službe. Ich členovia začínajú byť nazývaní „bratia“. Boli posielaní do miest kázať, vyučovať vo viere a povzbudzovať ku kresťanskému životu. V roku 1256 sa k týmto reholiam pripojila nová, rehoľa eremitov augustiniánov, ktorí boli odvtedy známi ako „bratia“ augustiniáni.

Mnísi v práci

V histórii rehole augustiniánov nie je nejaký zvláštny mýtus týkajúci sa jej zrodu, ani v nej nevystupujú výnimočné charizmatické osobnosti, alebo zázračné udalosti či mimoriadne prejavy Božej vôle. Zdá sa, že celé dejiny augustiniánov majú, naopak, charakter veľmi realistický. Počas 4O rokov svojej aktivity vykonali žobravé hnutia vynikajúcu prácu. Cirkevné autority so svojím výrazným organizačným zmyslom, vycítili dôležitosť zjednotenia už existujúcich nezávislých komunít, vytvorením jednotného celku pre spoločné dobro Cirkvi. Povolili však každej komunite zachovávať vlastný odlišný charakter a vlastnú originalitu. V tomto zmysle možno právom potvrdiť, že to bola Cirkev samotná, ktorá dala vznik našej reholi.

Eremo di Rosia, Taliansko

S udalosťou Veľkého zjednotenia rehole „nová pieseň pre Pána“ radikálne zmenila svoj hlas a obsah. Eremiti (pustovníci) už viac neboli nazývaní týmto menom, ale stali sa bratmi a prísne kontemplatívny životný štýl sa stával viac flexibilným. Koniec pustovniam na vrchoch a v odľahlých lesoch! Cez to všetko bola stále rozoznateľná pôvodná melódia, génius Augustína a harmónia, ktorú jeho regula dodávala každodennému životu. Dýchala sa ešte určitá kontemplatívna atmosféra, avšak do hry začala vstupovať ďalšia veľká vlastnosť Augustína: jeho povolanie byť pastierom duší.

V tomto bode sa môžeme vrátiť k nezodpovedaným otázkam načrtnutým už skôr: čo bolo tak nové v tých ľuďoch 13. storočia, keď sa ocitli pri speve svojej piesne v počiatkoch augustiniánskej rehole? A akým spôsobom Kristus pôsobil v ich vnútri?

Predovšetkým je potrebné uvedomiť si, že sa muselo jednať o ľudí s mimoriadnou či nadčasovou odvahou, ktorí sa nachádzali pred radikálnou zmenou, hoci nová cesta, po ktorej sa mali vydať ešte nebola dobre stanovená. Boli medzi nimi obrovské rozdielnosti, keďže vychádzali z tradície piatich rozdielnych rehoľných rodín. Niektorí z nich si mohli ešte dokonca pamätať ich charizmatických zakladateľov. Niektorí žili rozdielne mníšske reguly. Ako teda bolo možné vytvoriť jednotu a spoločný cieľ v tejto rozdielnosti? Niektorí takto opustili nové spoločenstvo a mnohí sa istotne cítili zaskočení a zdesení pred výzvou apoštolského života. Napriek všetkému sa väčšina z nich rozhodla nabrať odvahu, postaviť sa tvárou v tvár budúcnosti a vydať sa spolu na novú cestu.

Na druhom mieste, táto „nová pieseň“ mohla vyžadovať istú vnútornú slobodu. Kroky, ktoré bolo potrebné urobiť by znamenali opustenie spôsobu života, na ktorý už boli zvyknutí. Žobravá rehoľa mala v mnohom odlišné charakteristiky od eremitného (pustovníckeho) spôsobu života. Pre mnohých bolo ťažké opustiť pokoj a rozjímavosť, ktorý takýto spôsob život prinášal, naopak, mnohí toho neboli schopní. Bolo teda nevyhnutné zabezpečiť, aby každý, kto túžil pokračovať v pôvodnom spôsobe života, tak mohol aj urobiť. Zdá sa však, že väčšina dokázala nájsť vo svojom vnútri nevyhnutné odhodlanie pre otvorenie sa novým myšlienkam bez toho, aby sa pozerali príliš dozadu.

Na treťom mieste, osoby zainteresované do tohto procesu preukázali mimoriadny cit pre Cirkev. Spoločenstvo žobravých reholí vstupovalo do „ducha času“, do ducha tej doby. Bolo znamením času Cirkvi v jej mnohorakosti, a bratia dokázali rozpoznať podstatu toho, čo ich cirkevná autorita povzbudzovala urobiť a ukázali sa ako veľmi otvorení pre spoluprácu: úplná spojitosť s Kristom už bola časťou ich spevu.

Nakoniec, mali Augustína. Nebola to len jeho regula, čo bolo v centre ich života, ale on sám. Ostatné rehole prijali jeho regulu, ale pre augustiniánov predstavoval otca, sprievodcu, s ktorým sa možno konfrontovať, od ktorého mohli prijať cestu spirituality, poznanie Boha a nazeranie na kresťanský život. Mnoho ich kostolov bolo zasvätených tomuto svätcovi, ktorý získal významné miesto v rámci kresťanskej liturgie a všetky jeho diela sa stali predmetom zanieteného štúdia.

Zo svojho spevu Augustín odovzdal mnoho týmto bratom. Zdieľal s nimi svoj nepokoj a ducha hľadania a odovzdal im umenie spoločného života. Bratia z obdobia rokov 1256 dostali do daru jeho interioritu, jeho hĺbku, jeho zanietenosť pre pravdu a prijali postupne jeho veľký cit pre pastoráciu. Všetky tieto elementy a mnohé ďalšie, zladené spolu, dali vznik novej charizme pre život Cirkvi. Charizme, ktorá mala vzor rýdzo augustiniánsky, ktorý ešte aj dnes predstavuje základného ducha oživujúceho Rehoľu sv. Augustína.

Philippo da Parrana, Generálny prior Rehole eremitov sv. Augustína, 1255
[autor Dante Ricci, 1994, Generálna kúria Rehole sv. Augustína, Rím]

Uctiť si našu históriu je určite pozitívne: musíme byť hrdý a musíme sa naučiť spievať tú istú pieseň ako vtedy. Je teda možné nechať zaznieť ten istý spev, ktorý augustiniáni spievali v roku 1244 a 1256? V rôznych momentoch našej histórie bol tento spev prebudený a aj dnes by sa mohol vrátiť, aby zaznel. Možno sme však ešte veľmi blízko II. Vatikánskemu koncilu. Čo chce dnes Cirkev od augustiniánov? Čo chcú ľudia? Čo hľadajú samotní augustiniáni? Pravdepodobne byť samými sebou, pevne súdržní so všetkým, čo sme dostali v priebehu našej histórie, ale taktiež odvážne nasmerovaní k hľadaniu novej melódie a nového textu pre našu pieseň.

V posledných rokoch sa rozprávalo veľa o veľkej augustiniánskej rodine. Dnes sú totiž ruky všetkých augustiniánov vo svete schopné spojiť sa a potriasť jedna druhou pre posilnenie puta nášho bratského života, napriek rozdeleniu národnými hranicami. Poznáme ruky, ktoré sa spájajú. Sú to ruky osôb, z ktorých bola každá svojim spôsobom dotknutá sv. Augustínom, ruky bratov, kontemplatívnych sestier, sestier v apoštoláte, či laikov a mladých. Osoby, ktoré sa môžu vzájomne povzbudzovať ako to robili prví augustiniáni, ktorí si môžu navzájom svietiť na cestu a dokonca spievať spolu, keď kráčajú plece pri pleci. Osoby, ktoré môžu pracovať spolu a dávať do harmónie dary a skúsenosti každého jedného z nich.

San Giminagno, kostol sv. Augustína, Taliansko

Brian Lowery OSA, pôvodom zo Spojených štátov, je priorom medzinárodnej augustiniánskej komunity v San Giminango (Taliansko). Tamojší kláštor sv. Augustína bol založený v roku 1280, v oblasti, kde rehoľa urobila svoje prvé kroky. V blízkosti kláštora je možné navštíviť niektoré miesta rehole, na ktorých nám rozprávajú samotné kamene bez potreby slov.

Preložené z medzinárodného časopisu Rehole sv. Augustína, OSA Int. č.1 rok 2010.