·  Dávame do pozornosti

MonikaSvätá Monika – svätá mama

Za poznanie života svätej Moniky vďačíme predovšetkým jej synovi Auréliovi Augustínovi, jednému z najväčších mysliteľov kresťanského staroveku. Svätého Augustína poznáme ako konvertitu, filozofa, ako výborného rečníka a kazateľa, tiež ako teológa a historika, tiež biskupa a učiteľa cirkvi. V neposlednom rade bol aj duchovným spisovateľom a vodcom. Často s hlbokým dojatím hovoril a písal o svojej matke.

Síce jej nevenoval súvislý spis, ale spomína ju vo viacerých svojich dielach[1]. Uvedomoval si, že všetko dobré, čo má, dostal jej zásluhou: rozum, lásku k pravde, vytrvalosť v štúdiách, pevný charakter sformovaný matkinou kresťanskou výchovou a nadovšetko znovu nájdenie viery. Monika ho porodila súčasne pre zem i pre nebo. Svätý Augustín hovorí, že za svoju spásu ďakuje úprimným slzám, ktoré každý deň ronila jeho matka[2]. Vo svojom asi najvýznamnejšom diele, vo Vyznaniach, spomína slová istého biskupa[3], ktorý odpovedal jeho matke: „Choď už, lebo ako žiješ, nie je možné, aby zahynul syn, za ktorého matka toľké slzy roní“[4]. No Augustín vo svojej úprimnosti spomína aj matkine chyby a slabosti. Vo svojich dielach nič neprikrášľuje. Výslovne spomína jej dievčenskú náklonnosť k vínu, odďaľovanie jeho krstu, tiež určitú povoľnosť cez jeho štúdiá a iné[5].

Rodina Moniky

Monika sa narodila v roku 331 v africkom meste Tagaste (dnešný Souk Ahras v Alžírsku). Pochádzala z kresťanskej rodiny. Pri stvárňovaní jej osobnosti v nej zanechali nezmazateľné stopy tri prvky: punská rasa, tvorivá sila Rimanov a kresťanská nábožnosť. Jej rodina nebola ani bohatá, ani šľachtická, ale počestná. V rodine slúžili otroci, to však neznamenalo, že si mohla dovoliť žiť „na vysokej nohe“[6]. Augustín v jednej zo svojich homílií hovorí, že sa narodil chudobný a z chudobných rodičov. Nehovoril to iba zo skromnosti, bola to pravda. Vo Vyznaniach spomína, že ako 16- ročný musel prerušiť štúdiá na jeden rok pre nedostatok peňazí[7].

Monikina rodina bola kresťanská už niekoľko pokolení. Odolávala príťažlivosti donatistického rozkolu. Viera Moniky v jej mladých rokoch sa však formovala ani nie poučeniami jej matky, ako skôr povzbudzovaniami a výchovou starej slúžky, ktorá mala v rodine svojich pánov miesto skutočnej vychovávateľky detí. Túto jednoduchú otrokyňu uctievali jej páni pre jej živú vieru ako nejakú sväticu a zverili jej výchovu svojich detí. Monika ju vždy spomínala pochvalne a s uznaním[8]. Augustín opisuje starú slúžku, ktorá vychovávala jeho matku, ako veľmi starostlivú, ale keď bolo potrebné, bola aj veľmi prísna. Pri vyučovaní však vedela zachovať triezvu rozvahu. Napríklad, deťom sa nedovolila napiť vody po jedle, aby si neosvojili nejaký zlý zvyk. Hovorievala: „Teraz pijete vodu, lebo nemáme vína. Keď sa vydáte a budete paniami vo svojom dome, potom sa vám voda spríkri, ale zlý zvyk pitia zostane“[9]. Takto poučovala a usmerňovala smäd mladých dievčat. No keď mladú Moniku rodičia poslali po víno, tak si niekedy trochu odpila. Nerobila to však z nijakej žiadostivosti, ale len z mladistvej pochabosti, ktorá sa prejavuje roztopašnosťou[10]. No už spomínaná slúžka to Monike vyhodila na oči, tak Monika tento zlý zvyk zanechala[11].

Aj keď Monika pochádzala z kresťanskej rodiny, vydala sa za pohana. V tom čase pohania neboli nepriateľskí voči kresťanom. Vstupovali do manželstva s kresťankami a svoje deti dávali vychovávať po kresťansky. Jej manžel Patrícius mal prchkú povahu a v mravnom ohľade nezachovával vždy manželskú vernosť. No v jadre bol dobrým človekom. Vidieť to vtedy, keď sa stará o Augustínove štúdiá[12]. Augustín vo Vyznaniach spomína, že otcovi záležalo na jeho vzdelaní. Píše: „I nad to, čo dovoľuje rodinný majetok, dával svojmu synovi, aby mohol ísť študovať ďaleko od domu, veď často oveľa bohatší občania sa nestarali tak o svoje deti“[13].

 

Manželka rozdávajúca pokoj

Monika sa vydávala asi osemnásť ročná. Keď sa narodil Augustín, mala dvadsaťštyri rokov. Okrem Augustína, ktorý bol pravdepodobne prvorodený, mala ešte jedného syna menom Navigius. Ten sa oženil a mal dcéry, ktoré svoj život zasvätili Bohu v kláštore. Monika mala aj dcéru, ale o nej nič nevieme, nepoznáme ani jej meno. Podľa africkej tradície sa volala Perpetua a vraj zomrela mučeníckou smrťou v Kartágu. Pravdepodobnejšia je však mienka Possidia, prvého Augustínovho životopisca, ktorý tvrdí, že ako vdova sa obetovala Bohu a žila v Hippo v kláštore, ktorý založil jej brat Augustín. Sám Augustín, ktorý je triezvy vo chválach svojich rodičov, píše o svojej sestre ako o „svätej predstavenej“. Ako predstavená vychovala prvú generáciu „augustiniánskych“ rehoľníc[14].

Môžeme povedať, že Monikino manželstvo nebolo šťastné. Prchký manžel, podozrievavá svokra a klebetárske služobníctvo, to bolo každodenné prostredie, v ktorom sa Monika pohybovala. Keby sa nevedela zapierať, v rodine by boli často hádky. Pred Patríciom, ktorý mal hnevlivú povahu, bolo zlatým pravidlom zachovať tichosť a trpezlivosť. Patrícius sa veľmi nestaral o zachovávanie manželskej vernosti. Monika o tom vedela, no skôr modlitbou a osobným príkladom, než slovami, mu ukazovala správnu cestu[15]. Augustín vo svojich Vyznaniach spomína: „Usilovala sa získať svojho muža tebe, a to svojimi výbornými mravmi, ktorými si ju okrášlil a urobil svojmu mužovi milovanou. Manželovu neveru znášala tak hrdinsky, že sa preto s mužom  nikdy nevadila. On bol veľmi dobrým človekom, ale aj veľmi prchkým. Ona zas vedela veľmi dobre zaobchádzať s rozhnevaným mužom. Nikdy sa mu nepriečila ani slovom, ani skutkom. Keď sa vybúril a upokojil, pri vhodnej príležitosti vyčitovala mu jeho konanie“[16]. Monikine modlitby za manžela neboli zbytočné, pretože Patrícius sa dal zapísať medzi katechumenov a o rok nato zomrel po prijatí krstu. Toto „miešané manželstvo“ zanechalo v Augustínovi veľa trpkosti, pretože ako biskup a ochranca sirôt nikdy nedovolil, aby sa kresťanské dievča vydalo za pohana. Monika si svojou dobrotou vedela získať aj svoju svokru, ktorá často verila klebetám slúžok. Augustín tvrdí, že všade tíšila rozpory a zvady a nazýva to „malou cnosťou“, ktorou však dosahovala v rodine veľký pokoj[17].

 

Starostlivá matka

Monike záležalo predovšetkým na tom, aby dala svojim deťom dobrú kresťanskú výchovu. Augustín to vyjadril silnými slovami: „Vychovala svojich synov tak, že toľko ráz ich v bolesti zrodila, koľko ráz ich videla vzďaľovať sa od teba“[18].

Augustín vyčíta matke, že sa predsa dopustila jednej chyby a to tej, že ho nedala zavčasu pokrstiť. Dala ho zapísať medzi katechumenov, dávala mu dobré rady, ale nedala ho pokrstiť. Keď Augustín ako šestnásťročný vážne ochorel, úzkostlivo sa starala, aby prijal krst, ale potom, keď vyzdravel, krst sa znova oddialil. Možno sa Monika obávala o kresťanský život svojho syna pre zlý príklad otca, ktorý bol pohanom a ľahkých mravov a táto jej obava spôsobila oddialenie Augustínovho krstu. Teda nie z ľahostajnosti, ale z vážnej obavy o jeho duchovné zdravie[19].

Monika mala veľké poslanie. Jej náboženská výchova nespočívala len v povzbudzujúcich slovách. Usilovala sa vychovávať predovšetkým svojím príkladným životom, ktorý bol preniknutý živou vierou a hlbokou nábožnosťou. Keď sa Augustín pridal k manichejcom, Monika vedela, že je to sekta plná bludov. Uvedomovala si, že Augustín sa dal na cestu zatratenia, jej úlohou bolo odvrátiť ho od tej cesty a priviesť ku Kristovi. Tomuto úsiliu venovala celý svoj život. Urobila si program, ktorému ostala verná a to, modliť sa za Augustína, byť blízko pri ňom a usilovať sa ho presvedčiť o omyle. Monika sa začala modliť, ako sa vie modliť iba veriaca matka. No jej modlitby pozostávali viac zo sĺz než zo slov. Augustín poznamenáva, že plakala viac, než zvyčajne matky oplakávajú telesnú smrť detí[20]. No neostala iba pri slzách a modlitbách. Jej materinská láska ju priťahovala k synovi, aby mu bola vždy nablízku. No len postupne sa dopracovala k takémuto postoju voči „blúdiacemu“ synovi. Na  začiatku jej hrdosť bránila prijať syna do domu. Taká býva zvyčajne prvá reakcia urazených rodičov, keď sa chcú s nimi zblížiť deti, ktoré buď ušli z domu, alebo ináč zradili rodičov[21]. Tak okrem ustavičnej modlitby a snahy byť pri synovi použila Monika ešte jeden spôsob, hľadala kompetentné osoby, ktoré by mohli Augustína presvedčiť o omyle manicheizmu. Podarilo sa jej nájsť istého už spomínaného biskupa Ambróza, ktorý jej v tom pomáhal[22].

 

Túžby splnené

Asi najvýznamnejším okamihom v Monikinom živote bolo obrátenie jej milovaného syna Augustína. Monika bola prvá, ktorej Augustín porozprával, čo sa s ním stalo v záhrade pod figovníkom, keď počul tajomný hlas: „Vezmi a čítaj.“ Monike sa zdalo, že dostala oveľa viac, než prosila svojimi vzdychmi a slzami. Boh tak obrátil jej syna, že už nehľadal viac ani ženu, ani nijakú nádej na tomto svete[23].

Monikine túžby sa splnili. Od smrti svojho manžela a odkedy sa Augustín stal manichejcom, jej srdce túžilo  len po jednej veci, aby sa jej syn navrátil do katolíckej Cirkvi. To sa stalo pri jeho krste. Monika sa cítila šťastná, veď dosiahla viac, ako dúfala. Keď sa priblížil deň Monikinej smrti, zažila so svojím synom mystický zážitok, v rozhovore o blaženom živote, bolo to v Ostii nad Tiberom, keď ostali sami opretí o oblok, pozerajúc do záhrady ich domu, ďaleko od ľudí. Počas rozhovoru vyjadrili slová, že akákoľvek rozkoš telesných zmyslov v akejkoľvek telesnej kráse nie je hodná porovnať sa s blaženosťou druhého života. Stupňovite „vystupovali“ od telesných tvorov až po nebo, uvažovali, rozprávali a obdivovali Božie diela. Kým takto rozprávali a túžili po večnom živote, dotkli sa ho mocným tlkotom srdca, no potom sa vrátili k zvuku svojho hlasu, ako to vo svojich Vyznaniach opisuje Augustín[24]. Týmito slovami zakončila Monika rozhovor so synom Augustínom v Ostii nad Tiberom: „Syn môj, čo sa mňa týka, mňa už nič neteší na tomto svete. Neviem, čo by som ešte robila a načo by som tu bola, keď sa mi už splnila moja životná nádej. Jedna vec bola, pre ktorú som chcela ešte žiť na tomto svete, a to bolo, aby som ťa mohla uvidieť kresťanom katolíkom. V miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh, lebo vidím, že si nielen pohrdol zemským šťastím, ale si sa stal sluhom Božím. Čo tu mám ešte robiť?“[25]. Monika zomrela päťdesiatšesť ročná, jej syn Augustín mal vtedy tridsaťtri rokov.

 

Na záver

Kresťanský starovek nám ponúka ďalšiu ženu – manželku a matku. Svätá Monika patrí k tým kresťanským manželkám a matkám, ktoré svojimi prirodzenými i nadprirodzenými darmi obohatili nielen svoje rodiny, ale celé kresťanstvo, ba celé ľudstvo. Verným plnením svojej úlohy sa stali vzormi pre matky všetkých čias.[26] Môžeme vyzdvihnúť jej veľkú vieru a neprestajnú modlitbu, ktorou počas svojho života vyprosila veľa milostí. Jej skromnosť, pokora, tiež trpezlivosť, tieto čnosti jej často pomáhali prekonať ťažké obdobia jej života, či už vo vzťahu k jej prchkému manželovi, alebo neústupčivému synovi. No jej asi najväčšou čnosťou je to, že nie slovami, ale skutkami a vlastným životom dávala príklad ostatným a je vzorom aj dnes pre všetky „kresťanské“ ženy.

 

Ivana Kusková



[1] Napr. pozri Vyznania, O blaženom živote, O poriadku; Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika. Trnava : Dobrá  kniha, 1996, s. 5.

[2] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 7.

[3] Jedná sa o neznámeho biskupa menom Ambróz.  Nemýliť s milánskym biskupom Ambrózom.

[4] Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,9. Bratislava : Lúč, 1997, s. 88.

[5] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 6.

[6] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 8.

[7] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 9.

[8] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 10.

[9] Porov. Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,8, s. 240.

[10] Porov. Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,8, s. 240.

[11] Porov. Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,8, s. 241.

[12] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 16.

[13] Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 2,3, s. 58.

[14] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 13.

[15] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 14.

[16] Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,9, s. 242.

[17] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 15.

[18] Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,9, s. 244.

[19] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 17.

[20] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 19.

[21] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 20.

[22] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 22.

[23] Porov. SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 27.

[24] Porov. Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,10, s. 244 – 245.

[25] Sv. AUGUSTÍN. Vyznania 9,10, s. 246.

[26] SENČÍK, Š. Sv. Augustín. Moja matka Monika, s. 5.

Pridať komentár

  • (Nebude zverejnený)