Rodinná atmosféra pokoja
Rita, prvorodená dcéra Antónia a Amaty Lotti, sa narodila v roku 1371 v Roccaporene, asi päť kilometrov od mestečka Cascie. Lottiovci boli roľníckou rodinou a viedli slušný a pokojný spôsob života, nakoľko obrábali svoj vlastný pozemok. Vykonávali aj dôležitú úlohu sprostredkovateľov mieru. Zvyčajne na to poslanie boli vybraní jednoduchí občania, zvyčajne starší, ale vážení pre mravnosť, čestnosť a nezávislosť od rôznych politických strán. Boli to „mudrci“, na ktorých sa obracali v prípade rozporov a konfliktov jednotliví obyvatelia, či rodiny. Cascia, podobne ako iné mestá a obce Talianska v štrnástom storočí, trpela kvôli bojom politickej povahy a rozdielmi sociálneho charakteru. Boli tu časté zrážky medzi politickými stranami, medzi súperiacim rodinami, medzi rôznymi sociálnymi kategóriami a triedami. Dôsledkom týchto zápasov boli zrážky, spory, násilie a dokonca i vraždy. Sprostredkovatelia zmieru sa snažili priviesť obe strany k dohode prv, než by spory prerástli do vzájomnej pomsty bez konca.
Manželstvo s Pavlom
Už starší rodičia chceli dievčaťu zabezpečiť budúcnosť a domov, preto ju presvedčili ku skorému zasnúbeniu, po ktorom o dva roky nasledovalo manželstvo. Jej manžel, Pavol bol vojakom a velil posádke na Collegiacone, v blízkosti Roccaporeny. Bol mladý a pekný i smelý, nechýbala mu výchova. Bol však aj impulzívny až cholerický, či už medzi vojakmi, v dišputách s protivníkmi, ale tiež doma, s mladou ženou. Dary, ktoré Rita zdedila po rodičoch a ktoré dokázala zušľachtiť životom modlitby, skromnosťou a schopnosťou uzmieriť, jej pomáhali prekonávať aj ťažšie chvíle v manželstve. S pokornou a tichou ochotou, s trpezlivosťou a láskavosťou sa jej krok za krokom podarilo žiť s ním v radosti a pokoji. Na druhej strane Pavlovi nechýbala náboženská výchova, a aj to prispelo, že v ňom vzrástla tá ľudská citlivosť, ktorá mu dovtedy chýbala.
Svätosť v rodine
Výchova charakteru, aj vnútri manželstva, je umením, ktoré si vyžaduje trpezlivosť, pevnosť, pokoru, námahu a čas. Ubehlo tak veľa rokov a medzi Pavlom a Ritou zavládla istá harmónia. K láske a jednote manželov sa pripojila radosť z narodenia detí. Tradícia nám hovorí, že to boli dvojčatá chlapci, ktorí boli pokrstení menom Gian Giacomo a Paolo Maria.
Život mladej manželky a matky bol plný drobných vecí všedných dní. Ale bol to aj život, ako hovoria svedectvá, pretkaný modlitbou. Rita si uctievala najmä Máriu a svätých Jána Krstiteľa, Augustína a Mikuláša z Tolentína. Nikdy nevynechala plnenie povinností kresťanského života, pôstov predpísaných cirkvou, almužien. Zaiste jej spiritualita nebola mníšska, a to ani nemohlo byť inak, pretože čas musela venovať viac udržiavaniu poriadku v domácnosti než prejavom zbožnosti, viac príprave jedla pre deti a manžela, ako eucharistickej úcte, viac starostlivosti o rodičov, než uctievaniu svätých. Ale práve vernosť tomuto každodennému životu bola jej modlitbou, posvätením pre ňu i pre jej drahých, zasvätením sa Pánovi.
Strata manžela a odpustenie
Nevie sa s istotou ako sa to stalo, ale jedného večera, keď sa Pavol vracal domov, ho napadlo niekoľko mužov, ktorí ho dobodali na smrť v blízkosti strážnej veže v Collegiacone. Nakoľko sa zdá, úloha vrahov bola o to ľahšia, že Pavol nenosil so sebou zbrane. Ako rozprávajú svedectvá, Rita ho presvedčila o tom, aby sa zriekol zbraní pre lásku k pokoju.
Bolesť zo straty Pavla bola veľmi veľká, ako aj spôsob, ktorým ho stratila. Po čase zármutku a skľúčenosti, Rita musela myslieť na budúcnosť svojej rodiny, ktorá musela zaujať postoj ku Pavlovým vrahom. Títo neboli nikdy odhalení a odsúdení, i keď v mestečku sa objavili hlasy a podozrenia, ktoré už dávali presné meno predpokladaným vinníkom. V dôsledku toho Pavlova rodina prechovávala túžbu po pomste. Príbuzní pobádali k zásahu proti vrahom aj dorastajúcich synov Rity.
Rita zaiste veľa trpela pre manželovu smrť a pociťovala v sebe hnev i rozhorčenie pre spáchanú nespravodlivosť, ale potom spontánne a odvážne odpustila. Nielen to, ale nasledujúc príklad svojich rodičov, ktorí boli po dlhé roky sprostredkovateľmi zmierenia, snažila sa o prenesenie pokoja a odpustenia aj na svojich príbuzných.
Vdova bez detí
Pre tajomné plány Prozreteľnosti, hrozná nemoc, asi mor, odňala materskému citu Rity oboch jej drahých synov. Prežívala srdcervúcu bolesť, utrpenie, ktoré sa viackrát zdalo, že už prepukne v protestný výkrik, kým sa utíšilo v dôvernom odovzdaní sa Bohu. Rita zostala sama. Ostávajú jej len manželovi príbuzní, ktorí však ešte v sebe prechovávajú nevraživosť a túžbu po pomste, do takej miery, že Ritu a jej snahy zmierenia podozrievajú.
Zasvätenie Bohu
Po smrti svojich synov sa Rita ako štyridsaťročná domnieva, že môže ešte dobre využiť svoj život v službe lásky. Jej žiadosť o vstup do komunity augustiniánok v Casci bola odmietnutá. Pravdepodobne Rite nevyhoveli, lebo bola vdovou po zavraždenom. Keby ju boli prijali, kláštor by sa bol mohol stať predmetom pomsty a mohol byť zatiahnutý do sporov. Mníšky považovali za vhodné čakať až kým sa neutíšia nevraživosti a nezmieria sa obe strany. A skutočne Rita nakoniec dokázala „nemožné“ a Boží pokoj a zmierenie nastali medzi rodinami. Následne umožnili Rite vstúpiť do kláštora sv. Magdalény.
Blízka chudobným a trpiacim
Sestra Rita bola veľmi známa v mestečku Casci, možno preto, že bola protagonistkou dramatického rodinného osudu o ktorom všetci hovorili, alebo preto, že ešte ako manželka a matka sa vyznačovala svojou starostlivosťou v poskytovaní pomoci chudobným a trpiacim. V týchto charitatívnych činnostiach mohla pokračovať, a to ešte horlivejšie ako rehoľná sestra. Regula augustiniánok, aj keď bola prísna, nevyžadovala vtedy klauzúru. Preto Rita so svojimi sestrami mohla navštevovať domy starých, chorých, chudobných a prinášať im jedlo, šatstvo, potrebnú pomoc a potechu.
Stigmatizácia
Bol Veľký piatok roku 1432 a Rita prišla so svojimi sestrami na liturgickú oslavu smrti a pochovania nášho Pána. Brat Giacomo della Marca komentoval sedem Kristových slov na kríži a vzbudil živé dojatie v srdciach poslucháčov. Keď sa hlboko oslovená Rita vrátila do kláštora, utiahla sa do svojej cely a modlila sa pred krížom, lúč zo svätej koruny prenikol jej telo a zanechal jej krvácajúcu ranu na čele. Nasledujúce ráno sestry našli Ritu v extáze pred krížom a s údivom i úžasom hľadeli na jej čelo poznačené Pánovým utrpením.
Samota a utrpenie
Rana Rity, okrem toho, že bola veľmi bolestivá, nehojila sa. Čoskoro sa preto zapálila a šíril sa z nej zápach, ktorý vyvolával pochopiteľné znechutenie tým, ktorí boli v jej blízkosti. A tak Rita, spolu s fyzickou bolesťou musela znášať bolesť osamotenosti. Predtým sa venovala s ďalšími rehoľníčkami charitatívnej činnosti, teraz jej prínos spočíval len v modlitbe a znášaní bolestí. Utrpenie trvalo dlhý čas, pätnásť rokov, až po jej smrť, no jeho dobročinný účinok pocítili vo svojich biedach najprv miestni a ešte v dnešných časoch ho pociťujú jej nespočetní ctitelia po celom svete.
V poslednej časti svojho pozemského života bola Rita pripútaná na lôžko počas štyroch dlhých rokov. Utrpenie spolu s modlitbou bolo privilegovaným spôsobom, ktorý bol udelený Rite, aby žila v spoločenstve s Ježišom. Ba dokonca možno povedať, že práve v tejto skúsenosti bolesti sa prejavuje svätosť Rity. Ona bola naozaj „alter Christus“, teda druhý Kristus, jeho dokonalá učeníčka. Začala sa pozerať na svet pohľadom Ukrižovaného.
Božie nežnosti
Jedného dňa, uprostred zimy, na záver návštevy, sa príbuzná spýtala chorej Rity, či by mohla pre ňu niečo urobiť. Rita ju poprosila o ružu a dve figy z jej záhrady v Roccaporene. Žena si myslela, že jej príbuzná blúzni, a vrátila sa domov. Veľký bol jej úžas, keď našla skutočne vykvitnutú ružu a na figovníku dva zrelé plody. Plná údivu pozbierala kvet a dve figy a hneď ich odniesla umierajúcej. To boli pre Ritu nádherné znaky Božej nežnosti a lásky v jej utrpení.
Svätá v nemožných prípadoch
Rita zomiera v roku 1447. Chýr o jej svätosti sa už rozšíril po celej Casci: žena zasiahnutá takým veľkým rodinným nešťastím, ktorá videla zomierať svojho manžela i deti a bola schopná odpustiť vrahom; ktorá zmierila toľko osôb; ktorá prv, než dostala tŕň, každodenne vychádzala z kláštora, aby šla potešiť a povzbudiť zarmútených, ošetrovať chorých a núdznych; stigmatizovaná, mystička, sestra, ktorá sa rozprávala s Bohom a milovala chudobných; Rita, ktorá ležala na lôžku bolesti, Rita zomrela.
Bola noc 22. mája a už niekoľko hodín po smrti sa udiali početné zázraky a uzdravenia v meste. Rita bola uložená do skromnej truhly a kláštor Sv. Márie Magdalény sa hneď po pohrebných obradoch stal cieľom nepretržitého putovania veriacich.
Počas rokov jej chýr svätosti stále rástol a Rita bola vyhlásená najprv za blahoslavenú v roku 1628 a potom za svätú v roku 1900. Dnes prichádzajú do Cascie veriaci z celého sveta, a „svätá v nemožných prípadoch“, je naďalej tešiteľkou, ktorá zmierňuje tie najbolestnejšie a skryté rany, je ochrankyňou, ktorá vyprosuje u Ježiša mimoriadne milosti.
© Juraj Pigula OSA
