Augustín bol od malička obklopený priateľmi, spolu s nimi sa dal zviesť preč od Boha a spolu s nimi sa po dlhom hľadaní obrátil.
Dokonca aj jeho rozhodnutie pre život úplne zasvätený Bohu bolo urobené spolu s priateľmi. Spoločne, v harmónii, byť „natiahnutí“ za Bohom, stať sa spoločne jeho chrámom. Žiť ako jedno srdce a jedna duša spojení Božou láskou v pravom priateľstve: v tom, ktoré je Božím kráľovstvom.
Základom priateľstva je podľa Augustína Boh, ktorý je sám Láska a Jednota, a ponúka každému z nás svoje priateľstvo.
Mať priateľa znamená nájsť svoje druhé ja, niekoho s kým sa môžeš rozprávať o tom o čom sa rozprávaš so sebou samým. Je radosťou, útechou, blízkosťou ale aj zodpovednosťou. Augustín totiž hovorí, že existujú aj “nepriateľské“ priateľstvá. Tie ktoré sú založené na bočných záujmoch, zavádzajú a izolujú človeka, uzatvárajú ho všetkým ostatným. Väčšinou tieto „priateľstvá“ vynikajú medzi tými, ktorí sú nepriateľmi sami sebe a hľadajú v druhých len možnosť úniku pred sebou samými, naplnenie svojej sebalásky. Priateľstvo naopak znamená spoločenstvo života, radosť z darovania a z dostávania, obohatenie v múdrosti a v milosti. Ale na to, aby bolo naozaj také, musí mať svoj základ na pravde. „Nikto nemôže byť priateľom iného, ak nie je najprv priateľom pravdy“ (List 155, 1). V týchto slovách je ukryté všetko to, čo robí priateľstvo pravým: rešpekt, úcta, dôvera, dobroprajnosť, sloboda a vernosť.
Aj v manželstve je priateľstvo podstatné; manželia by mali byť blízkymi a dôvernými priateľmi skôr, ako sa rozhodnú stráviť spolu celý život.
Ako sme už povedali, aj Augustínov mníšsky ideál vychádza z jeho lásky voči priateľstvu: „mať jedno srdce a jednu dušu, zliate v ohni lásky“ (Proti Faustovi 5,9). Rehoľné spoločenstvo pochádza od Boha, je darom a milosťou, rehoľníci nežijú teda spolu, lebo majú rovnaké názory alebo sú si navzájom simpatickí, ale preto, že milujú spoločne Boha a navzájom sa milujú v Bohu. Tak, ako rehoľné spoločenstvo je nadprirodzené, aj priateľstvo v ňom musí byť nadprirodzené: priateľstvo je to ľudské, čo umožňuje rehoľníkom žiť podľa ich ideálu, ale samo o sebe nestačí – je potrebná láska Božia.
Teraz prenecháme slovo sv. Augustínovi:
Na tomto svete sú nutné len dve veci: zdravie a priateľ. Sú veľmi dôležité a nesmieme ich podceňovať. Sú to dobrá vlastné ľudskej podstate. Boh stvoril človeka pre život: hľa, zdravie! Ale na to, aby nebol sám potrebuje priateľstvo (Reč 299,1).
Vo všetkých ľudských veciach nič nie je človeku priateľské, ak nemá priateľa (List 130,4).
Povolaním človeka je vyhľadávať v jednote srdca dušu a Boha (Rozhovory s dušou 1,12,20).
Priateľstvo nie je pravé, ak nie si Ty ten čo ho zviaže putom lásky v našich srdciach, dielom Ducha Svätého (Vyzn. 4,4,7).
Keď chceme prijať niekoho do priateľstva, spoznáme jeho nedobré stránky skôr, než tie dobré; urazení a často ranení chybami ho odstrčíme bez toho, aby sme sa snažili odkryť aj to dobré v ňom. Preto Pán Ježiš Kristus, ktorý chce aby sme ho nasledovali, nás napomína, aby sme prijali priateľa aj s jeho chybami a tak cez trpezlivosť lásky odhalili to dobré, príjemné… Je to zákon Ježiša, ktorý nám káže niesť si navzájom kríže (O rôznych otázkach 83,71,6–7).
Ak budeš spolu so mnou zachovávať prikázania lásky k Bohu a k blížnemu so všetkou vernosťou, naše priateľstvo bude úprimné a večné, bude nás spájať nielen medzi sebou, ale aj s Pánom (List.258,4).
Keď si všimnem, že niekto je zapálený kresťanskou láskou, vďaka ktorej sa stal mojím verným priateľom, akýkoľvek plán, alebo myšlienku mu zverím, viem, že som ju nezveril človeku, ale Tomu, v ktorom on zostáva…(List 73,3,10).
Miluje naozaj svojho priateľa ten, kto v ňom miluje Boha (Reč 336,1).
Plnosť priateľstva bude v nebi: Je aj tu medzi nami pokoj, lebo veríme, že sa milujeme navzájom, ale ani tento pokoj nie je úplný, lebo nemožeme vidieť navzájom myšlienky v našich srdciach. Až potom nič nezostane skryté v našich srdciach (Komentár k evanjeliu sv. Jána 77,3–4).
Píše jednému známemu: Chcel by som, aby sme sa v našich vzťahoch neuspokojili iba s kresťanskou láskou, ale aby sme hľadali úprimnosť (doslovne v origináli “slobodu” – “libertas”) priateľstva, ty z tvojej strany a ja z mojej. Nezamlčujme si to, čo by nás v našich listoch vyrušovalo alebo urážalo, ale hovorme si to navzájom s úmyslom bratskej lásky, ktorá sa páči Božím očiam (List 82, 5,36).
Nikto nemôže byť priateľom iného, ak nie je najprv priateľom pravdy (List 155, 1).
