Interiorita, alebo vnútorný duchovný život človeka je jedným z nosných pilierov našej charizmy. Svätý Augustín nám o tom dáva v desiatej knihe svojich vyznaní príklad anylyzujúc schopnosti ľudskej pamäte:

“Čo milujem, keď milujem Teba? Nie telesnú krásu, nie časný pôvab, nie jas svetla, taký vzácny mojim očiam, nie sladké melódie piesní každého tónu, či vôňu kvetov, vzácnych mastí a voňaviek, nie mannu a med, alebo prívetivé objatie tela… Avšak milujem istý druh svetla, hlasu, vône, jedla, objatie vnútorného človeka, kde žiari mojej duši svetlo, čo nie je obľahnuté priestorom, kde zuní hlas, čo čas neodnesie preč, kde cítiť vôňu, čo žiadny vietor nerozptýli a chuť, čo nasýtenie nezmenší, kde zostáva jednotné to, čím žiadna sýtosť neskoncuje (Sv.Aug.,Vyz. 10,6,8).”

Inými slovami, limitom vnútorného človeka je nekonečno, pretože musí obsiahnuť nekonečného Boha. A tak vôňa, chuť, farba nemajú v najintímnejšom mieste človeka hraníc. Aj samotné Konštitúcie našej Rehole nás vyzývajú a ukazujú nám na najhlbšie miesto v človeku týmito slovami:

“Je potrebné, aby sme stále vstupovali do nášho vnútra napomenutí hlasom stvorení, prenikali do našej intimity a svedomite sa snažili zdokonaľovať si srdce, aby sme došli k Bohu, modliac sa neprestajnou túžbou: < Nevychádzaj zo svojho vnútra, vráť sa do seba samého, pravda býva vo vnútornom človeku. A ak si všimneš, že tvoja podstata je menlivá, prekonaj seba samého…Hľadaj, teda, dôjsť tam, kde svetlo rozumu dostáva svetlo> (Sv.Aug.,O Pravom náboženstve 39,72). Takto v našom vnútri obnovíme svoj obraz a vedení Kristovou pravdou prídeme k Otcovi. K nemu nás vedie láska Ducha Svätého, ktorý z nás robí jedinú skutočnosť v Bohu (Konšt. Rehole sv. Augustína 34.).”

Potreba vrátiť sa do vnútra nás samých pramení z toho, že človek je veľmi často “von zo seba samého”, totiž rozptýlený v činnostiach a trápeniach, ktoré mu kradnú nielen pokoj, ale aj chuť zo spoločnosti so sebou samým a vlastným človečenstvom. Človek môže objaviť vo svojom vnútri najopravdivejšie a najhlbšie korene svojho pôvodu a bohatstva svojho srdca, kde býva Boh a teda tam musí byť aj hľadaný. Vstúpiť do svojho vnútra znamená, skrátka, kráčať k objaveniu vlastnej identity: človek je stvorený pre Boha a je “schopný” Boha. Jeho nepokoj a nenasýcujúci smäd po šťastí ukazujú potrebu Boha: Čím iným je šťastie, ak nie nájdením Boha, ktorý býva v srdci? Aby sme pochopili augustiniánsku interioritu musíme zdôrazniť pojem “srdce”, pretože ako nám to nejeden raz hovorí Augustín, Boh sídli v srdci človeka. Je jasné, že v tomto prípade sa nejedná o srdci, čo je svalom v ľudskom tele, ale o tom, ktorého význam je oveľa bohatší a má svoje pramene v Biblii. “Srdce” znamená samotného človeka i všetko to, čo ho určuje viac než zdanie a zovňajšok. Srdcom je osoba tým, čím je skutočne vo svojich ozajstných koreňoch a kde každý z nás je takým, akým je (Por. Sv.Aug., Vyz. 10,3,4). V srdci je koreň dobroty, alebo zloby človeka, lebo ono je sídlom lásky určujúcej jeho povznesenie, prípadne pokles s ohľadom na to, čo miluje.

“Miluješ zem? Budeš zemou. Miluješ Boha? Mal by som zakončiť: Budeš Bohom. No, neodvážim sa to vysloviť a preto počúvajme Sväté Písmo: (Sv.Aug., Komentár k listu sv. Jána 2,14; Ž 82,6).

Inými slovami, srdce je človek vo svojej originálnosti a napätej prítomnosti; človek je srdce, totiž, láska, čo sa zaväzuje vo svojom dianí. Srdce a interiorita sú, teda, akoby synonymá, ktoré nám zrkadlia originálnosť ľudského bytia.