Sv. Mikuláš z Tolentina je zobrazený s hviezdou na hrudi (1245 – 1315). On je prvým veľkým ovocím svätosti augustiniánskej rodiny.
V r. 1256, keď bol rád právne ustanovený , mal sv. Mikuláš 11 rokov. O dva alebo tri roky si zvolil rehoľný život, dosiahol vyšší stupeň dokonalosti.
Prísny život, ustavičná modlitba, dobrovoľné pokánie, dokonalý spoločný život, to všetko spojené jemnosťou lásky. Nežný ku každému, úprimný a hlboký súcit k ľuďom v materiálnej a duchovnej biede, to sú charakteristické črty jeho svätosti, pre ktoré dostal od Boha dar robiť zázraky – počas života a hlavne po smrti – v celom svete. Po stáročia ho vzývajú pre jeho účinný príhovor pred Bohom.
Odvážna a krehká postava, usmievavá súcitná tvár a pokojný a mäkký pohľad– tak ho predstavujú maľby, ktoré vznikli krátko po jeho smrti a sú v kaplnke jeho hrobu v Tolentíne. Zobrazujú osobnosť sv. Mikuláša a umožňujú prijať ho ako brata, ktorý povzbudzuje, pohýna a pomáha nasledovať jeho životnú cestu.
Augustiniánska rodina videla v sv. Mikulášovi príklad zrelej spirituality. On naozaj realizoval zámer, ktorý sledovala Svätá Stolica svojím rozdonutím zjednotiť skupiny pustovníkov do jedného rádu : čiže zjednotiť kontempláciu s apoštolátom, hľadanie Boha s účasťou na ľudských problémoch, robiť tak, aby sa rehoľný život stal kvasom kresťanského života pre Boží ľud.
„Sv. Jordán Saský o ňom hovorí: „Pre smutných bol radosťou, pokojom pre rozdelených, odpočinkom pre unavených, pomocou pre chudobných, väzňov a chorých. Prežíval veľký súcit s hriešnikmi, modlil sa, postil, slúžil omše a plakal pred Bohom pre mnohých , ktorých spovedal, aby boli vyslobodení z temnôt hriechu.
