interno-4

Z príležitosti sviatku všetkých svätých augustiniánskej rodiny, ponúkame text od pápeža Františka, ktorý predniesol členom generálnej kapituly rehole na audiencii vo Vatikáne 13.9.2019.

Na tejto kapitule ste si navrhli postaviť sa priamo voči najdôležitejším výzvam súčasnosti, vo svetle Božieho Slova, magistéria Cirkvi a veľkého otca sv. Augustína.

Ste si dobre vedomí, že komunity zasvätených sú miesta,  v ktorých sa má žiť skúsenosť s Bohom, počnúc od interiority a v spoločenstve s bratmi. To je prvá a základná výzva, ktorá sa týka zasvätených dnes a ktorú dnes túžim zveriť zvlášť vám: spoločne uskutočniť skúsenosť Boha, aby sme mohli Ukázať Boha  tomuto svetu spôsobom jasným, odvážnym, bez kompromisov či váhaní. Je to veľká zodpovednosť.

 

Pripomínam slová sv. Pavla VI v nádhernej exhortácii Evangelica testificatio: „ Tradícia Cirkvi- je to potrebné pripomínať?- nám ponúka, už od počiatkov toto primárne svedectvo neustáleho hľadania Boha, v jedinečnej a nerozdelenej láske pre Krista, absolútnym venovaním sa rastu jeho kráľovstva. Bez tohto konkrétneho znaku, láska, ktorá oživuje celú Cirkev, by riskovala ochladenie a spasiteľný paradox evanjelia by sa otupil, soľ viery by sa zriedila vo svete, ktorý je fáze sekularizácie.“ (č.3) V tom čase bol svet vo fáze sekularizácie, dnes je už celkom sekularizovaný.

Vy augustiniáni, ste boli povolaní svedčiť tú vrúcnu, živú, viditeľnú a chytľavú lásku Cirkvi, prostredníctvom života v komunite, ktorý jasne ukáže prítomnosť Zmŕtvychvstalého a jeho Ducha. Jednota v láske- ako to dobre vysvetľujú aj vaše konštitúcie- je centrálnym bodom skúsenosti a spirituality sv. Augustína a je základom celého augustiniánskeho života. V tejto perspektíve, v apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate som chcel pripomenúť „ to vznešené duchovné stretnutie, ktoré prežili spolu sv. Augustín so svojou matkou sv. Monikou“ (č.142)  jedna chvíľa,  v ktorej ich duše sa zliali v intuícii Božej múdrosti. Opakovane to emocionálne čítame v deň liturgickej spomienky sv. Moniky. Tá túžba svätej Moniky, ktorá na konci dosiahla to  po čom túžila a ešte viac. To „v miere omnoho hojnejšej doprial mi to Boh“ (sv. Augustín Vyznania IX,10). To nás musí povzbudzovať ísť ďalej.

Ale – hneď pridal- tieto skúsenosti nie sú veci veľmi časté, ani nie sú najpotrebnejšie. Komunitný život (…) je zložený z mnohých malých každodenných detailov (…) Komunita, ktorá stráži malé konkrétne gestá lásky, kde členovia sa starajú jedni o druhých a vytvárajú otvorený a evanjelizačný priestor, je to miesto prítomnosti Zmŕtvychvstalého, ktorý ju posväcuje podľa Otcovho plánu. (tam 143.145).

 

Určite, držať živý ten plameň bratskej lásky nebude možné bez toho „ v Bohu“ z vašej Reguly: „“Hlavným motívom, kvôli ktorému ste zjednotení, je žiť v zhode majúc jedno srdce a jednu dušu nasmerovanú na Boha” (č.3).To nasmerovaní na Boha. Tento prídavok ku Skutkom apoštolov je Augustínov, aby podčiarkol, že ten hlboký dynamizmus vašich komunít, je prvým veľkým prameňom, z ktorého vyviera každá vaša služba pre Cirkev a pre ľudstvo. Jedno srdce a jedna duša sa rodí z tohoto stáleho prameňa v Bohu. Vaše srdcia stále nasmerované na Boha. Stále! Každý člen komunity nech je nasmerovaný, ako prvé  a „ sväté predsavzatie“ každý deň, v hľadaní Boha alebo nechať sa hľadať Bohom. Toto smerovanie by malo byť deklarované, vyznávané, potvrdené svedectvom medzi vami bez falošnej skromnosti.

 

Hľadanie Boha nemôže byť zatienené inými cieľmi, hoci aj dobročinnými a apoštolskými. Lebo to je vašim prvým apoštolátom. Sme tu – mali by ste povedať každý deň medzi sebou – lebo kráčame k Bohu. A pretože Boh je láska, kráča sa k nemu v láske.

Ako písal aj drahý páter Augustín Trapé: „podľa reguly láska nie je len cieľom a prostriedkom rehoľného života ale je aj jeho stredobodom: z lásky má vychádzať a k láske musí byť orientovaný v stálom pohybe kruhovej kauzality, každá myšlienka, každý cit, každý postoj, každá aktivita.“

Keď písal sv. Hieronymovi, sv. Augustín vyjadril takto svoju vlastnú skúsenosť komunity: „Vyznávam ti, že nachádzam veľmi prirodzené odovzdať sa celkom náklonnosti tých ľudí, hlavne keď som utláčaný svetskými škandálmi : v ich srdciach nachádzam odpočinok bez znepokojenia, lebo som presvedčený že v ňom je Boh (List 73,10). pred škandálmi Cirkvi alebo pred škandálmi aj vašej rodiny, pokoj je na tejto ceste. Zamerať  sa na to … a škandály padnú sami, lebo ukazujú, že niet inej cesty, toto je cesta.

 

Je dobré vrátiť sa často k tej meditácii, ktorú Augustín povedal svojim veriacim, na prvý Jánov list, kde Cirkev je ním pomenovaná „mater charitas“ matka, ktorá plače nad rozdelením synov a volá a znovu volá k jednote v láske. „Ak chceš zistiť či si dostal Ducha, spýtaj sa svojho srdca, aby si neriskoval, že budeš mať sviatosť, ale nebudeš mať z nej účinok. Pýtaj sa svojho srdca, a ak máš v ňom lásku k bratovi, buď spokojný. Nemôže byť láska bez Božieho Ducha, lebo Pavol volá „ Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný.“ (Rim 5,5)

Vaše konštitúcie sa odvolávajú na túto bratskú lásku ako na „prorocký znak“ e je múdre ich varovanie keď hovoria: Nedokážeme uskutočniť toto všetko ak nevezmeme z lásky ku Kristovi náš kríž každý deň, s pokorou a miernosťou. Kríž je mierou lásky, vždycky. Je pravda, že je možné milovať bez kríža, ale ak je kríž,  spôsob akým beriem kríž, je mierou lásky, je to tak.

Vráťme sa k Augustínovej meditácii, aby sme počúvali jeho, otca a vodcu, aká je na koniec cesta lásky: „Pán hovorí: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali“ (Jn13,34) (…) Ale aká je to dokonalosť lásky? Je to milovať svojich nepriateľov a milovať ich preto, aby sa stali priateľmi (…). Tak miloval ten, ktorý vzal svoj kríž a povedal: „Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ (Lk 23,34) (…) On, keď bol pribitý na kríž, kráčal práve po tejto ceste, ktorá je cestou lásky.“

Drahí bratia, to je aj dnes pre vás výzvou a zodpovednosťou: žiť vo vašich komunitách, takým spôsobom, aby ste zažili skúsenosť Boha a aby ste ho mohli ukázať živého svetu! Skúsenosť Pána, akým On je, a ako nás On hľadá každý deň. Nech Mária, Ježišova matka žiarivá postava Cirkvi vás sprevádza a vás stále ochraňuje. Zo srdca vám žehnám, a žiadam, prosím, modlite sa za mňa. Ďakujem.

 

(z Talianskeho originálu preložil J.Jurdák OSA a M. Zárik OSA)

Tento mesiac je venovaný misiám a všetci sme pozvaní, aby sme hlásali dobrú zvesť.

Inšpirácie si môže nájsť každý osobne alebo ako skupinka či celé spoločenstvo aj tu: http://www.misijnediela.sk/mimoriadny-misijny-mesiac-oktober-2019/

 

U nás v kostole bude pri hlavnom vstupe krabička kde bude možné celý mesiac prispieť na misie našej (Talianskej) provincie, ktoré máme v Peru konkrétne v oblasti Apurimac.

 

Taktiež každý piatok pred večernou sv. omšou sa budeme modliť modlitbu sv. ruženca za mise.
logo

Svätý Otec František vyhlásil október 2019 za Mimoriadny misijný mesiac. V Ríme už predstavili logo, ktoré bude vo všetkých miestnych cirkvách spojivom a zároveň symbolom všetkých aktivít Mimoriadneho misijného mesiaca. Súčasťou loga je jednoduchý slogan: „Pokrstení a poslaní“.

Logo predstavuje misijný kríž, ktorého päť tradičných farieb predstavuje päť kontinentov. Kríž víta svet a spája ľudí. V komunikácii v Cirkvi sme spojení s celým svetom so všetkými národmi. Kríž je znamením spoločenstva s Bohom a s ľuďmi. Je svetlý a plný farieb, pretože je znakom víťazstva a vzkriesenia.

Kríž je v tvare sveta, pretože naša evanjelizácia nemá ohraničenie ani bariéry – je ovocím Ducha Svätého. Kríž objíma každého muža a ženu tohto sveta, a vďaka krížu sme spojení a otvorení pre spoločnú misiu. Láska a svet premenené Duchom Svätým prekonávajú vzdialenosti a otvárajú naše srdcia pre druhých. Je to radostná láska Ježiša, ktorá nepozná hranice a ide až na kraj sveta.

Slová „Pokrstení a poslaní“ označujú dve základné vlastnosti kresťana: krst a hlásanie. Z kríža prúdi krst pre spásu všetkých ľudí, ktorým sme poslaní hlásať Ježišovo evanjelium.

(prevzaté z www.vaticannews.va/sk)

7 sviatosti - aug.sk

Milí priatelia,

od 16.10.2019 začíname nový kurz na prehĺbenie duchovného života a konkrétne na lepšie prežívanie sviatostí.

Kurz sa začne 16.10.2019  a bude trvať do 11.12.2019

Prihlasovať sa môžete tu: https://forms.gle/vS3dqpDJdnhxyLbC8

“Sme spoločenstvom veriacich, sme Božím ľudom a v tomto spoločenstve zažívame nádherné zdieľanie
skúsenosti lásky, ktorá nás všetkých predchádza, a zároveň od nás žiada, aby sme sa stali kanálmi milosti jedni pre druhých napriek našim limitom a hriechom. Komunitný rozmer nie je iba akýmsi rámom, obrysom, ale podstatnou časťou kresťanského života, svedectva a evanjelizácie.”
(Pápež František –  katechéza 15.1.2015)

Tešíme sa na vás.

Bratia augustiniáni a celý organizačný tím.

Aj tohto roku pripravujeme náš augustiniánsky tábor pre chlapcov vo veku od 10 do 13 rokov – Kamarát.

Príď spolu s nami zažiť kopec dobrodružstiev v kruhu kamarátov, ktorých možno poznáš z minulých rokov alebo sa spoznáš s novými :-)

Tohto roku bude s nami táboriť aj kráľ Dávid, ktorý nás bude sprevádzať cestou k tomu, ako sa tať priateľom a kráľom dnešnej doby.

Termín tábora je od 29. júla do 2. augusta. Miesto je v známom rekreačnom stredisku Sigord pri Prešove, kde budeme ubytovaní v chatkách. Počas tábora budeme spolu súťažiť, zahráme si futbal, pôjdeme na malú túru a možno sa aj okúpeme v bazéne. O dobrú kondičku sa postarajú animátori rannou rozcvičkou pre telo, a bratia augustiniáni spoločnou modlitbou o prebudenie ducha :-)

Počet chlapcov je stanovený na 25.

Prihlasovať sa môžete cez formulár, kde si budete môcť nájsť aj ďalšie podrobnejšie informácie o tábore: prihlasovanie.

Tešia sa na vás o. Rasťo a o. Andrej, a náš študujúci spolubrat Daniel :-)

…a tu sú nejaké fotky z predošlých rokov:

Tabor_kamarat-01 Tabor_kamarat-02 Tabor_kamarat-03 Tabor_kamarat-04 Tabor_kamarat-05 Tabor_kamarat-06 Tabor_kamarat-07

Naša organizácia Rehoľa sv. Augustína na Slovensku spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou. Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na www.gdpr.kbs.sk. Tam sa nachádza dokument, ktorý zahŕňa princípy ochrany osobných údajov pre všetky články Katolíckej cirkvi, pod názvom  „Zabezpečenie OOU Rímskokatolíckou, resp. Gréckokatolíckou cirkvou v SR“ (ďalej len „dokument KC“). Rehoľa sv. Augustína na Slovensku je súčasťou Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Vyhlásenie najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví

v Slovenskej republike k tzv. Istanbulskému dohovoru

Moderná doba, zmeny v pohľade na človeka a spôsob života, veľký dôraz na individualizmus, osobný rozvoj a osobné záujmy – to všetko prinieslo so sebou aj negatívne javy, medzi ktoré patria rozličné prejavy násilia, a to aj vo vzťahoch medzi najbližšími, teda v rodinách.

Ako kresťania veríme, že Boh stvoril všetkých ľudí rovných v dôstojnosti. Každý človek je jedinečný, Boh chce z nás mať jednu rodinu, v ktorej sa navzájom dopĺňame. Násilie nikdy nie je vhodnou cestou na riešenie problémov. Je dobré, že si tieto pravdy v spoločnosti stále viac uvedomujeme a prispôsobuje sa tomu aj naša legislatíva, čo možno len oceniť. Pri dosahovaní ideálov je však rovnako dôležité, aké prostriedky si pri tom zvolíme. Účel nesvätí prostriedky a nie každá cesta vedie k vytýčenému cieľu.

Aj preto so znepokojením sledujeme iniciatívy, ktoré smerujú k ratifikácii kontroverzného dohovoru Rady Európy,  tzv. Istanbulského dohovoru.

Istanbulský dohovor vidí koreň domáceho násilia aj v zaužívaných „rolách“ mužov a žien, ktoré nazýva stereotypnými, a žiada na riešenie tohto problému ustúpiť od špecifických čŕt biologicky danej ľudskej prirodzenosti muža a ženy v prospech tzv. rodovej rovnosti. Pojem „rod“ pritom definuje ako „súbor spoločnosťou vytvorených rolí, vzorov správania, činností a atribútov, ktoré daná spoločnosť považuje za primerané pre ženy a mužov“ (čl. 3, písm. c).  Dohovor vyžaduje, aby odsúdeniahodné „stereotypné roly“ (čl. 12, ods. 1), ako aj zavádzanie „nestereotypných rodových rolí“ (čl. 14, ods. 1) posudzovala nejasne definovaná „skupina expertov“ (čl. 66), nadradená aj národným parlamentom. Dohovor, ak sa bude aplikovať, zásadným spôsobom zasiahne do legislatívy, výchovy a vzdelávania vo všetkých signatárskych štátoch, pričom „k žiadnemu ustanoveniu dohovoru nie sú prípustné žiadne výhrady“ (čl. 78. ods. 1), okrem niekoľkých nepodstatných výnimiek. Nemáme dôveru, že vyjadrenia expertov budú pravdivé a napomôžu účinne predchádzať domácemu násiliu. Skôr sa obávame šírenia genderovej a protirodinnej agendy.

Téma násilia v rodine si žiada komplexný prístup. Môže sa totiž týkať nielen žien, ale aj ďalších zraniteľných osôb. Každé násilie charakterizuje neúcta k ľudskej dôstojnosti, ktorá je ako dar od Boha nedotknuteľná.

Kresťanské cirkvi v Slovenskej republike sa hlásia k rovnosti pohlaví. Sme za ochranu žien pred akýmkoľvek násilím,  nemôžeme však súhlasiť s ideológiami, ktoré rovnosť prezentujú ako rovnakosť a prichádzajú až k popretiu rozdielov medzi mužmi a ženami. Prirodzeným vzťahom muža a ženy nie je konflikt, ale povolanie k harmónii a vzájomnému doplňovaniu sa v Božom diele manželstva a rodiny.

Tolerovať možno slabosť, nie však lož. Sme pevne presvedčení, že existuje nemenná pravda o človeku, o identite muža a ženy, a túto pravdu my ako ľudia neurčujeme, len objavujeme. Zároveň tvrdíme, že sme schopní jej poznania, presne tak, ako sme pri zachovaní zdravého úsudku schopní poznania pravdy o manželstve, ktoré je zväzkom jedného muža a jednej ženy.

My, predstavitelia kresťanských cirkví, obraciame sa týmto vyhlásením na všetkých občanov Slovenskej republiky a verejných predstaviteľov, aby sme potvrdili, že podporujeme úsilie o efektívne riešenie problému domáceho násilia. Zároveň vyhlasujeme, že viaceré tézy, ktoré v tejto súvislosti ponúka tzv. Istanbulský dohovor, považujeme za prejavy genderovej ideológie. Z tohto dôvodu sa obraciame na vládu Slovenskej republiky, aby stiahla podpis Slovenska pod týmto dohovorom.

Urobme, čo je v našich silách, pre účinnú ochranu všetkých osôb ohrozených násilím, ale rovnako aj na podporu zdravých manželstiev a rodín.

Prosíme dobrotivého Pána, aby nám dal silu obstáť v tomto úsilí: aby sa s každým človekom zaobchádzalo spravodlivo, na základe nemennej pravdy o mužovi a žene, ktorí sú stvorení na Boží obraz.

V Badíne 13. februára 2018

Toto vyhlásenie schválili a podpísali predstavitelia Rímskokatolíckej cirkvi, Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, Gréckokatolíckej cirkvi, Pravoslávnej cirkvi, Reformovanej kresťanskej cirkvi, Cirkvi bratskej, Evanjelickej cirkvi metodistickej, Bratskej jednoty baptistov, Starokatolíckej cirkvi, Apoštolskej cirkvi na Slovensku a Cirkvi adventistov siedmeho dňa.

Pastiersky list

Konferencie biskupov Slovenska

na Prvú adventnú nedeľu – O katolíckej identite

 

Drahí bratia a sestry!

Dnes – na Prvú adventnú nedeľu – začíname nový cirkevný rok. Advent každoročne prežívame ako obdobie duchovnej prípravy na sviatky Ježišovho narodenia. Duchovnú hĺbku Adventu naznačuje čítanie z Markovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš vyzýva svojich učeníkov k bdelosti. Hovorí im, že majú bdieť, lebo nevedia, kedy sa vráti pán domu.

Božia výzva k bdelosti je výzvou na naše obrátenie. Je apelom na svedomie, aby sme sa v každom okamihu života usilovali žiť podľa evanjelia, a nie podľa sveta. Naše duchovné obrátenie je spojené s radostným očakávaním dobrého Pána. V druhom čítaní z Listu Korinťanom apoštol Pavol pripomína, čo má Boh pripravené pre tých, ktorí ho nasledujú: budú obohatení milosťou poznania Pána; a tiež dostanú silu vytrvať bez úhony až do konca (porovnaj. 1 Kor 1, 5-8).

Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi hovorí: „Do spoločenstva Cirkvi sú naplno začlenení tí, ktorí majú Kristovho Ducha, prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom najvyššieho veľkňaza a biskupov -, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva. Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi „telom“, ale nie „srdcom“. Nikto zo synov a z dcér Cirkvi nech však nezabúda, že svoje jedinečné postavenie nemá pripisovať svojim zásluhám, ale má za ne vďačiť osobitnej Kristovej milosti, a ak s ňou nebudú v súlade naše myšlienky, slová a skutky, nielenže sa nespasíme, ale navyše budeme prísnejšie súdení (LG, 14). Snahu o tento súlad nášho života s milosťou členstva v Kristovej Cirkvi, ktorá je od počiatku katolícka, nazývame „katolíckou identitou“.

Spoločnosť má určité predstavy, ako sa má katolík správať, čo ho charakterizuje a ako sa v nej angažuje. Tento obraz vychádza z ľudskej skúsenosti, niekedy môže byť nepravdivý a deformovaný, často je ovplyvnený dejinami. Sme katolíkmi, sme hrdí na svoju vieru a Cirkev. To však neznamená, že by sme si neboli vedomí mnohých ľudských slabostí, ktoré život Cirkvi v dejinách sprevádzali. Rovnako naša hrdosť neznamená, že by sme chceli znevažovať ľudí iného presvedčenia. My sme však vo viere hlboko presvedčení, že v našej Cirkvi sa stáva najlepšie viditeľným práve to spoločenstvo, ktoré založil sám Kristus, keď poveril apoštolov, aby šli, hlásali evanjelium, učili národy a krstili ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Katolícka cirkev je naším domovom. Je to miesto, kam sa môžeme kedykoľvek vrátiť ako deti k rodičom. V našich kostoloch nachádzame v Oltárnej sviatosti živého Krista, ktorý nám skrz apoštolov sľúbil, že zostane s nami až do skončenia sveta. Vo sviatostiach nachádzame veľkú duchovnú posilu pre náš každodenný život, aby sme zostali verní nášmu Majstrovi a mali dostatok síl prekonávať prekážky, ktoré pred nás kladie každodenný život. Čím viac prežívam svoje spoločenstvo s Pánom, tým viac katolícka viera preniká môj život. Čím pravidelnejšie pristupujem k sviatosti zmierenia a konám pokánie, tým skôr dokážem vo svojom svedomí správne rozlíšiť dobro od zla.

Drahí bratia a sestry! Osobný vzťah k Bohu je základom našej ľudskej a katolíckej identity. Medzi duchovným životom a vonkajšími náboženskými prejavmi jestvuje úzky súvis. Pre katolíka je samozrejmosťou navštevovať bohoslužby v nedele a prikázané sviatky či pristupovať k sviatosti zmierenia. Ak by sme sa týchto zbožných úkonov vzdávali alebo ich pravidelne vynechávali, vážne by sme sa mali pýtať samých seba, ako prežívame a rozvíjame svoju vieru a nakoľko nám na nej záleží. Otázka náboženskej praxe je zvlášť naliehavá v prípade výchovy detí a mládeže. Milí rodičia, chceme sa vám poďakovať za náboženskú výchovu, ktorú dávate svojim deťom. Rovnako vás chceme povzbudiť, aby ste s otvoreným srdcom venovali vo svojich rodinách priestor modlitbe a prichádzali spoločne na bohoslužby. Vás, chlapci a dievčatá, milá mládež, chceme pozvať a povzbudiť k odvahe budovať svoj život s Kristom. Majte dobrú vôľu a odvahu k modlitbe, prijímaniu sviatostí a duchovnému životu. Katolícka cirkev je vaším domovom, vždy tu budete vítaní. Jedného dňa to budete vy, kto bude v rodine odovzdávať posolstvo evanjelia ďalším generáciám.

Katolícka identita sa prejavuje aj v spoločenskom živote. Žijeme v dobe, v ktorej musíme zápasiť o také hodnoty, ktoré sa stáročia zdali samozrejmé. Naša krajina je dodnes poznačená ťažkým balvanom potratového zákona, ktorý spôsobil nesmierne množstvo utrpenia a duchovných škôd aj medzi veriacimi.

Rovnako zápasíme o zachovanie manželstva ako zväzku muža a ženy. Manželstvo muža a ženy, z ktorého vzniká rodina, má svoju výnimočnosť, žiaden iný vzťah mu nemožno postaviť na roveň. Tu však nejde iba o právo. Je dôležité, aby sme my sami svojimi rozhodnutiami dokazovali, že to chápeme rovnako. Mnoho mladých žije spolu bez sobáša. Jedným zo znakov našej identity by mala byť odvaha robiť rozhodnutia, neutekať pred zodpovednosťou. Rodinné vzťahy nie sú na prenájmom, s možnosťou vrátenia či výmeny. Keď ľudia majú strach zo záväzkov, práve veriaci by mali vedieť povedať: „Som tu pre teba: v zdraví a šťastí, v chorobe aj v nešťastí. Budem ťa milovať a ctiť po všetky dni svojho života!” Nepodľahnime malomyseľnosti: nestavajme budúcnosť na piesku, na spolužitiach „na skúšku“. Prejavme odvahu stavať s vierou – na skale sviatosti, o ktorú sa dá oprieť, keď ľudská krehkosť nevládze.

Ak sa pýtame, čo protirečí katolíckej identite, tak na prvom mieste je to zanedbanie nášho vzťahu s Ježišom Kristom a nemravný život. Ak sa na jednej strane zúčastňujeme na bohoslužbách, ale zároveň vieme, že ako ľudia sme v niektorej oblasti vážne zlyhali, mali by sme nastúpiť na cestu možnej nápravy a konať pokánie. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že svojím spôsobom života vydávame zlé svedectvo o spoločenstve viery, do ktorého sa hlásime. V rovnakom duchu túto pravdu pripomína aj sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom. Ak trpí alebo, naopak, je vychvaľovaný jeden úd, spolu s ním trpia alebo sa radujú všetky údy. Katolíckej identite protirečí liberalizmus, ktorý relativizuje základné ľudské a prirodzené hodnoty. My katolíci nemôžeme súhlasiť s eutanáziou, údajnou možnosťou voľby pri tehotenstve; s rodovou ideológiou alebo so zmenou pojmu manželstva. S katolíckou identitou nie je v súlade ani taká forma vlastenectva, ktorá kladie národ nad akékoľvek iné hodnoty. Sme si vedomí, že spolužitie ľudí rôznych národov, rás a jazykov nie je jednoduché. Všetci sme však stvorení na Boží obraz; za každého človeka zomrel Kristus na kríži. V žiadnom prípade nesmieme urážať, znevažovať alebo fyzicky útočiť na ľudí pre ich farbu pleti, národnosť alebo náboženstvo. Rasizmus a antisemitizmus s katolíckou vierou nemajú nič spoločné.

Všetci katolíci, či už ako voliči alebo verejní predstavitelia, mali by sme sa vo verejnom živote správať tak, aby boli naše postoje v súlade s našou vierou, nikdy nie proti nej. Z toho vyplýva, že by sme v žiadnych voľbách nemali podporovať takých kandidátov, ktorých postoje sú v zásadných otázkach s našou vierou v rozpore.

Drahí bratia a sestry! Pán Ježiš nás v dnešnom evanjeliu výzva k bdelosti. Je to jeho žiadosť k oživeniu nášho duchovného života a k uvedomeniu si jeho zmyslu. Sme pozvaní k hlbšiemu a radostnejšiemu spoločenstvu s Pánom. Čím viac budeme naozaj duchovne žiť, tým autentickejšie budú aj naše vonkajšie prejavy: katolícka viera sa dôslednejšie prejaví aj v rodine, zamestnaní, škole i vo verejnom živote. Ďakujeme vám za vaše úsilie zostať Bohu verní na každom mieste, kde vás Boh postavil. Vážime si, že aj v rozličných ťažkostiach, ktoré denne prekonávate, hľadáte prameň posily v modlitbe, Božom slove a Eucharistii. Do nastávajúceho Adventného obdobia vám a vašim blízkym, na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, vyprosujeme hojnosť Božích darov, aby ste potom mohli prežiť milostiplné a pokojné Vianoce, ktoré nech sú predzvesťou aj našej blaženej večnosti.

Zo srdca vás žehnajú biskupi Slovenska

 

(Pastiersky list treba prečítať na Prvú adventnú nedeľu, 3. decembra 2017, namiesto homílie.)

 

List bratom a sestrám augustiniánskej rehole pri príležitosti 500. výročia od začiatku luteránskej reformyluter film

Možno trochu obmedzeným spôsobom sa datuje začiatok Reformy verejným vystavením 95 téz o odpustkoch, ktoré Martin Luther urobil vo Wittenbergu 31. októbra 1517. Každopádne niet pochýb o tom, že Luther spôsobil opravdivú náboženskú krízu, ktorá znamenala zlom v západnom kresťanstve a položila základy nie sekularizmu, ale sekularizácii a zrodu novej Európy. Tieto tézy implikovali tiež zmenu chápania seba samého. Vtedy zmenil aj svoje meno a z Luder prešiel k podpisovaniu sa Eleutherios (slobodný) – počas istého obdobia – a nakoniec Luther.

Jeho silná osobnosť, bohatá a pôsobivá vo svojich protikladoch, nová teológia, ktorú rozvinul, dôsledky revolúcie, ktorú spustil, robia z neho jednu z rozhodujúcich postáv celosvetových dejín a kresťanstva. Môžeme tvrdiť, že existuje doba pred a po Lutherovi.

Nemôžeme zabudnúť, že Martin Luther (1483 – 1546) bol augustinián. Vstúpil do našej rehole a bol členom rehoľnej kongregácie Saska. Patril najprv do komunity v Erfurte a potom vo Wittenbergu. Dostal rôzne riadiace úlohy: viceprior a regent štúdií (1512 – 1515), potom provinciálny vikár v Thuringu a Meissene (1515 – 1518). Tieto úlohy vykonával zodpovedne a múdro, robil rozhodnutia, keď boli nutné, nebol nevšímavý k ťažkostiam, hľadal spoločné dobro. Bol známym profesorom, doktorom teológie a váženým kazateľom, javil veľkú ochotu poslúžiť, keď bol o to požiadaný, ako sa to stalo v jednej internej záležitosti, ktorá ho priviedla do Ríma v rokoch 1511 – 1512. Všetky zdroje ozrejmujú, že to bol brat zbožný, svedomitý a horlivý. Až do 1521 sa zvykol podpisovať „Martin Luther, augustinián“ a nosil rehoľný habit až do roku 1524 a až do smrti si zachoval mnoho zo života rehoľného brata, čo sa týka zbožnosti a správania sa.

Je pravda, že Luther nielen zanechal rehoľu, ale že sa mu sprotivil aj rehoľný život, odmietal praktiky askézy a zbožnosti, recitovanie breviára a iné povinnosti, radikálne pretvoril sakramentálnu teológiu, odsúdil sľuby a podporoval ich zanechanie a masový odchod zasvätených. Škoda spôsobená reholi a rehoľnému životu v Nemecku bola obrovská. Luther bol určitý čas naším spolubratom a zdieľal našu charizmu, ale on sám sa postavil mimo rehoľu svojimi rozhodnutiami a iniciatívami.

Rehoľa svätého Augustína, do ktorej Luther patril, nemá dôvod, aby oslavovala 500 rokov od začiatku Reformy, ale zaiste si ich pripomína. A robíme to pokojne, poukazujeme na pozitívne aspekty, ktoré z toho vzišli: valorizácia jedinca, väčšia dôvera v Boha, centrálne postavenie Písma, priblíženie liturgie ľudu, rozvoj citu spoločenstva, zdravá laickosť, nutnosť reformy chápanej ako návrat k podstatnému. Čo sa môže Katolícka cirkev učiť od luteránskej tradície? Pápež František odpovedá takto: „Dve slová mi prichádzajú na myseľ: reforma a Písmo.“[1] Gesto obnovy pre Cirkev, ktorá je semper reformanda, a voľba dať do rúk ľudu Božie slovo. Musíme sa tiež učiť vyhnúť tomu, aby to, čo by malo byť procesom reformy a oživenia celej Cirkvi, degenerovalo do stavu oddelenia a rozkolu, a tomu, aby zblíženie so Svätým písmom vyústilo do subjektivizmu. Preto podľa luteránskeho teológa Wolfharta Pannenberga „rozdelenie Cirkvi v 16. storočí nemôžeme vnímať ako úspech Reformácie, ale len ako prejav jej dočasného zlyhania. Reformácia mierila k obnoveniu celej Cirkvi, v zameraní na jej biblický pôvod“.[2] Okrem toho môžeme povedať, že schizma Cirkvi je výrazom zlyhania celej Cirkvi.

Dnes pri spomienke na postavu Martina Luthera sa pozastavujeme pri človeku hlbokých náboženských intuícií, ohlasovateľovi a kazateľovi Božieho slova, pri jeho nápaditosti a tvorivosti, jeho nezvyčajnej schopnosti pracovať, pri spôsobe, ako použil tlač a pokrok doby v službe komunikácie, pri jeho hlbokej zbožnosti. „Všetci sme žobrajúci, hoc est verum,“ napísal 16. februára 1546, dva dni pred smrťou.[3] Bol úprimným kresťanom a mužom modlitby, dobrým manželom a otcom rodiny, jednoduchým a pohostinným priateľom, starostlivým vodcom ľudí, ktorí u neho hľadali radu. Srdečnej povahy, komunikatívny, napriek starostiam i chorobám, ktoré ho zasiahli, bol príkladom domácich čností. Treba pripomenúť tiež jeho vnútorné zápasy s úzkosťami a pokušeniami, jeho priamu formu vyjadrovania, otvorenosť duše a dôverný spôsob zdieľania s tými, čo mu boli blízki, jeho duchovnú citlivosť.

Napriek tomu nemôžeme sa vyhnúť rozprávaniu o ďalšom málo lichotivom aspekte: o tom, ktorý sa vzťahuje na jeho netolerantnosť. Tvrdohlavý a nepoddajný, vášnivý a prudký, Luther používal hryzavé výrazy proti tým, čo mu oponovali, dochádzajúc až k urážkam a hrubosti. Často sa javil tvrdý a útočný, prichádzajúc až ku osočovaniu. Vyvolený Bohom, „prorok posledných čias“[4], bol presvedčený o svojej pravde, a tak odpovedal agresívnymi výrazmi na každý nesúhlas. Pre neho nebolo možné niečo odvolať, pretože nepripúšťal možnosť chyby či omylu. Je príznačná jeho fixácia na pápeža, ktorá sa vyvinula od úctivej poslušnosti po odpor a zošklivenie, až po vyústenie do nenávisti v jeho posledných rokoch. Sú naozaj smutné a prehnané jeho urážky a jeho útoky na rímsku Cirkev (na pápežencov podľa jeho svojskej terminológie). Čítanie týchto textov nás napĺňa bolesťou. Dnes, vďaka Bohu, sa časy zmenili: medzi luteránmi a katolíkmi nielenže sú srdečné vzťahy, ale na ceste ekumenizmu sa došlo k styčným bodom, ako Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, podpísané v roku 1999, ku ktorej sa nedávno pripojil Svetový zväz reformovaných cirkví.

Čo sa týka jeho myslenia, javí sa nemožné vyložiť ho tu, ani keby sme ho sumarizovali. Poviem len, že Luther prejavil svojou nedôverou k rozumu a odmietnutím filozofie averziu ku scholastike, aristotelizmu, k príliš štrukturalizovaným teologickým systémom, hrám intelektu, klasifikáciám, sofizmom, školským subtílnostiam. Luther tvrdil, že toto všetko nás odďaľuje od stretnutia s Kristom a bráni pravej viere, ktorá sa zakladá na Písme, na slove. Boh nie je filozofická hypotéza, ale zjavuje sa nám a hovorí v Kristovi. Preto je potrebná väčšia jednoduchosť, zanechanie strojenosti, aby sme šli ku zdroju a umožnili stretnutie. A požaduje tiež priblížiť Božie slovo ľudu, uľahčiť mu kontakt a jeho osobnú asimiláciu. Z týchto základov môžeme pochopiť že Luther venoval veľa času a pozornosti prekladu a výkladu Svätého písma a kázaniu. Preukázal výbornú znalosť rodného jazyka. Jeho preklad Biblie má fundamentálnu dôležitosť, tak v zmysle pastoračnom, ako aj v zmysle filologickom. Luther mal rozhodujúcu úlohu v lexikálnej voľbe a v štýle, v ktorom sa odráža živosť a spontánnosť  hovoreného jazyka. Je obnoviteľom jazyka, ktorý dotuje veľkou presnosťou a realizmom do tej miery, že je považovaný za rozhodujúceho činiteľa pri zjednotení nemeckého jazyka a pri ustanovení modernej nemčiny. Bol uznávaným kazateľom, jeho kázne sa stretávali stále s obrovskou odozvou a boli jednoduchého štýlu, konkrétne a didaktické a veľmi praktické. Hovoril s hlbokým presvedčením, sústredený na to, čo hovoril, bez strácania sa v gestikulácii či teatrálnosti, ale používal ľudové výroky a modizmy. Bol „duchovným z Wittenbergu“[5], vynikajúcim kazateľom a prenášateľom Božieho slova.

Ďalším podstatným bodom jeho myslenia, v augustiniánskej línii, je realita milosti, ktorá sa vzťahuje hlavne na ospravedlnenie v tomto svete, kde triumfuje ľahostajnosť, v ktorom sa žije, akoby Boh neexistoval, v ktorom sa Boh redukuje na nejaký pojem alebo na nejaký zákon. Luther nás privádza k Bohu zjavenom v Kristovi, ktorý je Láska a ktorý sa konkretizuje v láske. Centrom jeho života a jeho úvah bola nepochybne otázka Boha. Od mladosti sa zaoberal mučivou otázkou spásy a našiel uspokojenie a radosť v základe ospravedlnenia z viery (porov. Rim 1, 17). Takže Božia spravodlivosť nemá byť chápaná v aktívnom alebo pomstivom zmysle (spravodlivý Boh, ktorý trestá hriešnikov), ale v zmysle pasívnom alebo ospravedlňujúcom (Boh, ktorí nás robí spravodlivými a daruje nám posvätenie). Nie sú to skutky, akokoľvek dobré by boli, ktoré nám môžu získať spásu, ale je to dôvera v Krista, jediného Vykupiteľa, ktorá sa nám udeľuje vo viere. Solus Christus, soli Deo gloria. Hrozivý Boh sa mení na Otca milosrdenstva a trestajúci Kristus v jediného Spasiteľa skrze kríž. Luther cíti neschopnosť ľudského úsilia bez milosti, ale radikalizuje túto doktrínu a privádza ju do extrému. Pre neho je nemožné, aby ľudská bytosť mohla aktívne spolupracovať na svojej spáse, pretože hriech pretrváva, ale pre Kristove zásluhy sa nám nepripočítava.

Sola scriptura, sola gratia, sola fede. Dôsledky luteránskeho vnímania priviedli k popieraniu slobodnej vôle, k zmene učenia o sviatostiach, k odmietnutiu omše ako obety, k popieraniu služobného kňazstva, k znehodnocovaniu cirkevného magistéria a hierarchie, k démonizácii pápežstva. Napriek tomu Luther bol zarážajúco servilný voči protestantským kniežatám a prejavil sa ako zapálený obhajca legitímneho spoločenského a politického poriadku, aj za veľkú cenu. Jeho postoj k sedliackej vojne (1524 – 1525) je toho príkladom a tvorí jednu z najdiskutovanejších charakteristík reformátora. Tými sú aj ďalšie dva aspekty, prítomné v Lutherovi, ktoré vrhli čierne tiene na dejiny posledných storočí: nacionalizmus a antisemitizmus.

Lutherova postava sa nedá ľahko vysvetliť, ale je zaiste fascinujúca. Je plná kontrastov, ktoré sťažujú objektívnosť a vyváženosť, ale ponúka ohromne inovatívne črty a je nepochybne veľmi aktuálna. Hoci prešlo už päť storočí, neustále vyvoláva krajné reakcie: sympatiu, alebo vášnivý odpor. A v našom augustiniánskom prostredí, žiaľ, zostáva ešte neznámy. V reholi potrebujeme špecialistov na Luthera, tak na poli historickom ako aj teologickom. Dúfam, že táto spomienka na luteránsku reformu bude výzvou a podnetom ku štúdiám v tomto smere.

Som vďačný za prejavený záujem a za iniciatívy podniknuté v rôznych oblastiach rehole, predovšetkým na poli akademickom, organizovaním kongresov, študijných dní a vydávaním publikácií. Generálna rada sa zapojila v tomto smere podporou zorganizovania kongresu s názvom Luther a reforma: sv. Augustín a rehoľa augustiniánov, ktorý sa bude konať v Ríme od 9. do 11. novembra. Dúfam, že je to dobrý východiskový bod.

Prajem si zakončiť prenikavou reflexiou pápeža Benedikta XVI., ktorú mal v Augustinerkloster v Erfurte, počas cesty v Nemecku: „Teológia pre neho nebola akademickou záležitosťou, ale vnútorným bojom so sebou samým, bojom, v ktorom išlo o Boha, bojom s Bohom. ‚Ako je možný Boh, ktorý je milosrdný?‘ Vždy nanovo ma zasahuje fakt, že práve táto otázka bola hybnou silou celej jeho cesty. Kto dnes, dokonca i medzi kresťanmi, rieši niečo podobné? Čo znamená otázka o Bohu v našom živote? V našom hlásaní? Pre väčšinu ľudí, i medzi kresťanmi, sa Boh v konečnom dôsledku nezaujíma o naše hriechy a naše činnosti. Pretože on predsa vie, že sme všetci iba ľudia (telesní). Pokiaľ dnes ešte veríme v Boží súd, že existuje druhý breh a takmer všetci predpokladáme, že Boh v skutočnosti musí byť veľkorysý, že nakoniec vo svojom milosrdenstve nám odpustí naše malé nedostatky. Sú ale naše nedostatky skutočne také malé? Či nie je svet ničený kvôli korupcii veľkých, ale tiež malých, ktorí myslia iba na svoj vlastný prospech? Nie je snáď devastovaný mocou drog, ktoré sú udržované na jednej strane túžbou po živote a peniazoch a na druhej strane lačnosťou po pôžitku u tých ľudí, ktorí im prepadli? Nie je snáď svet ohrozený narastajúcim sklonom k násiliu, ktoré sa nezriedka maskuje zdanlivou religiozitou? Mohli by hlad a chudoba devastovať do takej miery celé oblasti sveta, keby v nás Božia láska, počínajúc láskou k blížnemu a k Božím tvorom, k ľuďom, bola živšia? V otázkach týmto smerom by sa dalo pokračovať. Nie, zlo nie je gigantom. Nemohlo by byť tak silné, keby sme my kládli Boha skutočne do stredu svojho života. Otázka: Aká je Božia pozícia vo vzťahu k mne, ako stojím ja pred Bohom? – táto pálčivá otázka Martina Luthera by sa mala znovu stať – iste novým spôsobom – tiež našou otázkou. Myslím, že toto je prvý apel, ktorý by sme mali cítiť pri stretnutí s Martinom Lutherom.“[6]

Nech nás naša Pani milosti sprevádza svojou láskou.

V Ríme, 28. septembra 2017

Alejandro Moral Antón

Generálny prior Rehole sv. Augustína

preklad: Miroslav Zárik, Juraj Pigula

Zdroj: www.augustinians.net

Foto: wikipedia;

[1] Porov. Interview s pápežom Františkom z príležitosti apoštolskej cesty do Švédska, La Civiltà Cattolica 2016 – IV, 313 – 324.

[2] W. Pannenberg, Die Augsburger Konfession und die Einheit der Kirche, Ökumenische Rundschau 28 (1979), 113.

[3] Porov. M. Luther, Weimarer Ausgabe (WA) 48, 241.

[4] Porov. Tischreden (WATr) 5, 23,27-24,6.

[5] Porov. WA 10, 2.

[6] Príhovor Benedikta XVI. počas stretnutia so zástupcami Rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku, Erfurt 23. septembra 2011.