Len mať otvorené srdce.
Počas ticha som si opakovala slová z prednášky otca Juraja: ,,Boh je Bohom prekvapení.“ Túžila som, aby sa mi ukázal novým spôsobom, ale zároveň som sa bála, že sa mi ukáže takým spôsobom, z akého mám strach. A teda po prednáške som sa pripravila na to, že Ho nájdem v nových veciach… vo vánku či v lúčoch slnka.
Ale Boh ma prekvapil. Istý čas sme kráčali hore kopcom, slnko pražilo a ja som už nevládala. Práve vtedy, na okraji cesty, rástli obilné klásky. Položila som na nich ruku a ako som kráčala, hladkala som ich. Jemne. Nežne. S pokojom. Kráčala som ďalej a klasy nahradili bodliaky či vysoká tráva, ale ruku som mala stále položenú. Usmiala som sa. Došlo mi to.
Boh ako ruka, ktorá sa s nehou dotýka mňa, človeka. Nezáleží Mu na tom, akú chybu som v živote urobila, koľko bodliakov hriechu sa na mňa nalepilo, koľkých nepatrných chýb som sa dopustila, aké mám talenty, čo robím, alebo naopak čo neviem robiť. Záleží mu na tom, kým som. A s rovnako veľkou láskou, nehou, pokojom a radosťou sa stará o každého z nás.
Kráčali sme ďalej a prechádzali sme okolo koňa. Ako správna fotografka (:D) som chcela zachytiť moment, ako ho moji spolupútnici hladkajú. Preto som sa rozbehla. Keď som bola blízko, kôň sa zľakol a ušiel. Nebola ani fotka a zrejme ani kôň neostal bez traumy.
Ale pochopila som. Niekedy mám strach, že Boh mi prejaví lásku spôsobom, ktorého sa bojím, pretože raz ma niekto takto zranil. A práve vtedy si uvedomím že Boh je iný.
On je Boh. Pozná ťa. Má spočítaný každý vlas na tvojej hlave. On sám sebe nikdy nedovolí prejaviť ti lásku, tak aby si sa jej bál. Stará sa o mňa. O teba. S najväčšou láskou, akú si ani nedokážeš predstaviť. Vie o tebe všetko. Kráča s tebou.
A na konci cesty, aby potvrdil to, čo mi prisľúbil, mi povedal, že Ježiš ma nikdy neodpíše. Vďaka peru, ktoré by som zrejme nikdy nevidela, ak by Veronike nespadlo na cestu.
Áno, aj takýmto kreatívnym a prekvapivým spôsobom vie dokazovať to, ako mu na mne, na tebe záleží.
Len mať srdce otvorené. On odpovie.
Máš to v rukách Ty. Všetko.
Každú púť ma Boh učí nové veci. Tentokrát som sa rozhodla, že svoj batoh nechám v aute a budem putovať len s foťákom. Bolo to hlavne kvôli negatívnej skúsenosti z minulého roku, keď som druhý deň na púti skoro odpadla. Mala som foťák a bolo to namáhavé, niesť dve ťažké veci na svojom chrbte.
Dlhšie som bojovala s tým, či môžem ísť len tak s ruksačikom a foťákom, keď to má byť hlavne o sebazapretí, o nekomforte, o vystúpení zo svojho pohodlia… No išla som. A Boh ma vďaka tomuto rozhodnutiu naučil dôležitú vec.
Často som si myslím, že všetko musím zvládnuť sama. Že nemôžem požiadať o pomoc. Že pomoc ani nepotrebujem. Že si vystačím sama. No On ma učil, že chce zobrať moje každodenné trápenie na svoje plecia. Učil ma, že sa nemám báť zložiť k Jeho nohám ťažkosti, ktoré ma premáhajú. Učil ma pustiť všetko, čo ma ťaží. Pustiť to konečne z mojich rúk. A odovzdať to do Jeho rúk. Učil ma pokoriť sa pred Ním a každé ráno vyznávať, že sama to nedám. Že som závislá len na Ňom.
Počas týždňa som spoznala ľudí, ktorí začali dôverovať Bohu. A keď som ich začala spoznávať viac, zistila som, že každý z nich si nosí v živote istú ťažkosť, ktorá ho premáha. Bolo to pre mňa zvláštne a zároveň povzbudzujúce zistenie. Ľudia krásni, radostní, úprimní, s pevnou vierou, veľkou láskou, s chuťou spievať, tancovať… No v srdci si nesú spomienky na ťažké časy, ktorými museli prejsť, aby teraz boli práve takýmito krásnymi, radostnými, úprimnými… A toto je milosť.
Každý deň máme možnosť rozhodnúť sa. Padnúť do ťažkosti. Nechať hriech, aby nás ovládal. Prehlásiť, že náš život nemá zmysel, lebo okolnosti nám neprajú. Prijať klamstvo o sebe a zožierať svoje vnútro nepravou identitou, ktorú sme chtiac-nechtiac o sebe prijali.
Našli by sme mnoho temných vecí, pre ktoré sa môžeme rozhodnúť každé ráno.
No mňa veľmi teší, že každý z nás pochopil, že existuje aj iná Cesta. Iná Pravda. Iný Život. A to, že sme tu, svedčí o tom, že sme našli odvahu povedať Bohu svoje áno.
Áno, v každej temnej oblasti nášho života a nechať Jeho, aby do nej vstúpil so svojím Svetlom. Nechať Jeho, aby nás premieňal Pravdou, aby sme ju mohli niesť ďalej. Aj za hranice nášho komfortu. Aby sme mohli byť svetlom sveta a soľou zeme.
A toto si odnášam z púte. To, že som pomazaná za proroka. V každej situácii môjho života, vždy keď sa rozhodnem počúvať Jeho hlas, prijímať Jeho Pravdu a dávať ju ďalej.
A o tom to je. Rozhodnúť sa pre Svetlo v každej temnote našich životov. S vedomím, že On dokáže nemožné. A že raz z vyprahnutej zeme bude tá najkrajšia záhrada plná ovocia požehnania.
Foto a texty: Lenka Bednárová
